Jdi na obsah Jdi na menu
 


HARRY POTTER 7 A RELIKVIE SMRTI

9. kapitola- Úkryt

Všetko ako keby sa odrazu rozmazalo a spomalilo. Harry a Hermiona vyskočili na nohy a vytiahli svoje prútiky. Mnohí si len teraz uvedomovali, že sa stalo niečo strašné. Ľudia sa začali otáčať k striebornej šelme, ale tá medzitým začala miznúť.

Od stredu parketu, kde Patronus pristál, všetci postupne stíchli. Potom niekto zakričal.
Harry a Hermiona sa stratili v panikáriacom dave. Hostia utekali na všetky strany, mnohí sa premiestňovali. Ochranné kúzla okolo Brlohu padli.

„Ron!“ zakričala Hermiona, „Ron, kde si?“

Ako si prebíjali cestu tanečným parketom, zbadal Harry, ako sa v dave objavujú zahalené postavy. Potom videl Lupina a Tonksovú so zdvihnutými prútikmi a počul, ako obaja kričia „Protego!“.

Zo všetkých strán sa ozýval krik…

„Ron! Ron!“ volala Hermiona a pritom napoly vzlykala, keď ju s Harrym obklopili vystrašení hostia: Keď im nad hlavou preletel lúč svetla, či už z ochranného kúzla, či niečoho oveľa hrozivejšieho, chytil ju Harry za ruku, aby sa uistil, že sa jeden druhému nestratia.

A vtom sa odrazu objavil Ron. Pevne chytil Hermioninu voľnou ruku a Harry ucítil, ako sa otáča na mieste. Svetlo a zvuk sa vytratili, ako sa vnárali do tmy. Jediné, čo cítil, bol neskutočný tlak, ktorý vyzeral, že ho čoskoro roztlačí. Premiestňovali sa preč, ďaleko od Brlohu, preč od prichádzajúcich Smrťožrútov, možno od samotného Voldemorta…

„Kde to sme?“ počul Ronov hlas.

Harry otvoril oči. Na chvíľku si myslel, že sa zo svadby vôbec nikam nepohli. Stále boli obklopení masou ľudí.

„Na ulici Tottenham Court Road,“ funela Hermiona. „Bež, len bež, musíme ti nájsť miesto, kde sa prezlečieš.“

Harry urobil presne to, o čo ho požiadala. Spolovice šli a spolovice bežali hore širokou temnou ulicou, preplnenou neznámymi nocujúcimi živlami, lemovanú zavretými obchodmi, pričom im nad hlavami žiarili hviezdy. Okolo nich zarachotil dvojposchodový autobus a z neďalekej krčmy na nich pokukovala skupina veselých pijanov. Harry a Ron na sebe stále mali spoločenské habity.

„Hermiona, nemáme tu nič, do čoho sa môžeme prezliecť,“ povedal Ron, keď sa mu potom, čo ho zbadala, začala akási mladá žena nahlas smiať.

„Prečo som sa len nepresvedčil, či mám so sebou svoj neviditeľný plášť?“ povedal Harry a v duši preklínal svoju roztržitosť.
„Minulý rok som ho mal stále so sebou a –“

„To je v poriadku, mám plášť, mám šaty pre vás oboch,“ povedala Hermiona, „Skúste si ich a chovajte sa prirodzene, teda – ak to pôjde.“

Viedla ich dole bočnou uličkou a potom do úkrytu tmavej uličky plnej tieňov.

„Keď hovoríš, že máš plášť a šaty,…“ prehovoril zamračený Harry na Hermionu, ktorá so sebou nemala nič, len svoju malú kabelku, v ktorej sa teraz prehrabávala.

„Áno, mám ich tu,“ povedala Hermiona a na Harryho a Ronov absolútny úžas z kabelky vytiahla dvoje džínsy, sveter, gaštanovo hnedé ponožky a nakoniec aj strieborný neviditeľný plášť.

„Ako sa ti doparoma –?“

„Nedetekovateľné rozširovacie zaklínadlo,“ povedala Hermiona. „Trošku zložité, ale myslím, že som ho zvládla. V každom prípade sa mi tam vošlo všetko, čo teraz potrebujeme,“ trochu svojou krehko vyzerajúcou kabelkou zatriasla a vo vnútri to zarachotilo ako v nákladnom vagóne, keď sa vnútri prevalí hromada ťažkých predmetov z jednej strany na druhú.

„Doparoma, to boli knihy,“ povedala a nazrela dovnútra, „a ja som si ich uložila podľa názvu… No dobre… Harry, radšej si vezmi neviditeľný plášť. Ron, poponáhľaj sa a prezleč sa…“

„Kedy si toto všetko pripravila?“ spýtal se Harry, zatiaľ čo si Ron vyzliekal šaty.

„Hovorila som ti v Brlohu, že som si to najdôležitejšie pripravovala celé dni, vieš ako, pre prípad, že by sme museli rýchlo zmiznúť. Dnes ráno, keď si sa prezliekal, som ti zbalila batoh, Harry, a schovala ho k sebe… Mala som tušenie…“

„Si skrátka úžasná,“ povedal Ron a podával jej svoje zložené šaty.

„Vďaka,“ povedala Hermiona a keď ukladala šaty do kabelky, usmiala sa. „Prosím, Harry, daj si ten plášť!“

Harry sa zahalil do svojho plášťa, prehodil si ho cez hlavu a stratil sa z dohľadu. Až teraz začínal hodnotiť, čo sa stalo.

„Ostatní… Tí všetci na svadbe…“

„O to sa teraz nemôžeme starať,“ zašepkala Hermiona. „Ty si ten, koho tu prenasledujú, Harry, a keď sa ta vrátime, len všetkých vystavíme zbytočnému nebezpečenstvu.“

„Má pravdu,“ povedal Ron, ktorý tušil, že sa Harry začne hádať, aj keď mu nevidel do tváre. „Bola tam väčšina Rádu, postarajú sa o ostatných.“


Harry prikývol, potom si uvedomil, že ho vlastne nevidia, a povedal, „Áno.“ Ale myslel na Ginny a cítil, že čoskoro vypení.

„Tak poďme, pohnime sa,“ povedala Hermiona.

Presunuli sa späť hore bočnou uličkou a potom na hlavnú triedu, kde na druhej strane spievala skupina mužov a mávala im cez ulicu.

„Len mi tak napadlo, prečo si si vybrala akurát ulicu Tottenham Court Road?“ spýtal sa Ron Hermiony.

„Nemám potuchy, skrátka mi napadla, ale myslím, že tu v muklovskom svete je bezpečnejšie, nebudú čakať, že by sme boli tu.“

„To je pravda,“ povedal Ron a rozhliadol sa, „ale nepripadáš si – nechránená?“

„Kam inam by si chcel ísť?“ spýtala sa Hermiona a sledovala, ako na ňu opilci na druhej strane ulice začali hvízdať.

„Ťažko si môžeme rezervovať izby v Deravom kotlíku a s domom na Grimmauldovom námestí nemôžeme počítať, keď sa tam môže objaviť Snape… Asi by sme mali skúsiť dom mojich rodičov, aj keď aj tu je šanca, že si to tam prídu preveriť… Kiež by sklapli!“


„Deje sa niečo, drahá?“ zakričal najnaliatejší muž cez ulicu. „Napiješ sa s nami? Vykašli sa na toho ryšavca a poď k nám!“

„Niekam si pôjdeme sadnúť,“ rýchlo povedala Hermiona, keď videla, ako Ron otvára ústa, aby zakričal na opilcov cez ulicu. „Pozrite, tu nám to bude vyhovovať!“

Bola to malá nočná kaviarnička. Umakartové stoly boli mierne zašpinené, ale bolo tam takmer prázdno. Harry zaliezol do boxu prvý, Ron si sadol bokom k nemu a Hermiona, ktorá sedela chrbtom ku vchodu a protestovala proti tomu, oproti nim.

Pozerala sa cez rameno tak často, že to vyzeralo, že má tiky. Harrymu sa nepáčilo, že sa tam zastavili. Pohyb ho udržoval v ilúzii, že idú za nejakým cieľom. Pod kabátom cítil, ako účinky všehodžúsu vyprchávajú a jeho ruky naberajú obvyklú dĺžku a tvar. Vytiahol z vrecka okuliare a nasadil si ich.

Po minúte alebo dvoch povedal Ron, „Vieš, že nie sme ďaleko od Deravého kotlíka? Je to blízko, v Šikmej –“

„Ron, to nemôžeme!“ povedala Hermiona.

„Môžeme tam zostať, len ak zistíme, čo sa deje!“

„Vieme, že Voldemort prevzal kontrolu nad Ministerstvom, čo ešte potrebujeme vedieť?“
„Dobre, dobre, bol to len nápad!“

Odrazu stíchli. Prišuchtala sa k nim prežúvajúca čašníčka a Hermiona objednala dve cappuccína. Vyzeralo by to divne, keby objednala jedno aj Harrymu, ktorý bol stále ešte neviditeľný. Do kaviarne vošli dvaja urastení robotníci a zamierili do susedného boxu. Hermiona začala šepkať.

„Hovorím, že musíme nájsť nenápadné miesto, kde sa premiestnime, a vydáme sa na vidiek. Akonáhle sa tam dostaneme, môžeme poslať Rádu správu.“

„Takže ty vieš vyčarovať toho hovoriaceho Patronusa?“ spýtal sa Ron.

„Trénovala som to, takže myslím, že áno,“ odpovedala Hermiona.

„No, keď im to nespôsobí problémy, aj keď už ich vlastne možno zajali. Bože, to je odporné,“ dodal Ron potom, čo sa napil z napenenej bielej kávy.

Čašníčka to zachytila a vyšľahla po Ronovi protivný pohľad, načo sa presunula k novým hosťom, aby si aj oni mohli objednať. Vyšší z dvoch robotníkov, ktorý bol blonďavý a trochu silnejší, ju mávnutím odohnal a ona po ňom hodila urazený pohľad.

„Radšej pôjdeme, tento humus nebudem piť,“ povedal Ron. „Hermiona, ty máš nejaké muklovské peniaze, aby sme to mohli zaplatiť?“

„Áno, než som vyrazila do Brlohu, vybrala som zo svojho účtu všetky úspory. Stavím sa, že budú úplne dole,“ povzdychla si Hermiona a hľadala svoju kabelku.


Dvaja robotníci urobili úplne rovnaké pohyby a Harry ich nevedomky napodobnil. Všetci traja vytiahli prútiky. Ron, ktorý si o pár sekúnd neskôr uvedomil, čo sa deje, vyskočil cez stôl a zrazil Hermionu na lavičku. Sila zaklínadiel Smrťožrútov zničila dlaždice na stene, kde ešte pred chvíľkou bola Ronova hlava, načo Harry, ktorý bol stále neviditeľný, zakričal.

„Stupefly!“

Veľkého blonďáka-smrťožrúta trafila kliatba prúdom červeného svetla do tváre: Zvalil sa v bezvedomí na bok. Jeho spoločník, ktorý nevedel, kto zaútočil, vyslal kúzlo na Rona: z jeho prútika vyleteli čierne laná, ktoré zviazali Rona od hlavy až k pätám – čašníčka zvresla a vybehla k dverám – Harry vyslal ďalšie omračovacie zaklínadlo na smrťožrúta so zvráskavenou tvárou, ktorý trafil Rona, ale minul, trafil okno, od ktorého sa zaklínadlo odrazilo k čašníčke a tú zrazilo k zemi.

„Expulso!“ zakričal Smrťožrút a stôl, za ktorým Harry stál, vybuchol. Sila výbuchu ho odhodila k múru a z ruky mu vypadol prútik, ako sa snažil zachytiť padajúci plášť.

„Petrificus Totalus!“ jačala Hermiona a Smrťožrút padol ako socha k zemi s hlukom rozbíjajúceho sa porcelánu, stolu a kávy. Hermiona vyliezla spod sedačky, striasla zo seba pozorstatky rozbitého popolníka a roztrasene sa rozhliadala.

„D-diffindo,“ povedala a namierila prútikom na Rona, ktorý zreval od bolesti, keď mu i cez džínsy rozrezala koleno a zanechala v ňom hlbokú ranu. „Prepáč, Ron, trasie sa mi ruka! Diffindo!

Potrhané povrazy odleteli preč. Ron vstal na nohy a zatriasol rukami, aby sa mu do nich vrátil cit. Harry zdvihol svoj prútik a preliezol cez všetok ten neporiadok na miesto, kde ležal naprieč sedačkou veľký blonďavý Smrťožrút.

„Mal som ho spoznať, bol vtedy na veži, keď zomrel Dumbledore,“ povedal. Obrátil sa k tmavšiemu smrťožrútovi. Oči toho muža sa rýchlo pohybovali medzi Harrym, Ronom a Hermionou.

„To je Dolohov,“ povedal Ron. „Poznávam ho z toho starého plagátu, ktorý vyvesilo Ministerstvo po úteku z Azkabanu. Myslím, že ten vyšší je Thorfin Rowle.“

„Veď je jedno, ako sa volajú!“ povedala Hermiona trošku hystericky. „Ako nás našli? Čo budeme robiť?“
Harrymu v tej panike svitlo.

„Zamkni,“ povedal jej, „a Ron, ty zhasni.“

Pozrel sa dolu na paralyzovaného Dolohova a rýchlo premýšľal, zatiaľ čo cvakol zámok a Ron svojím Zhasínadlom ponoril kaviareň do tmy. Harry počul zvonka chlapov, ktorí predtým volali na Hermionu, ako opäť vábia nejaké dievča.

„Čo s nimi urobíme?“ zašepkal Ron Harrymu v tme. „Zabijeme ich? Oni by nás zabili. Už teraz sa im to takmer podarilo.“

Hermiona sa zatriasla a o krok odstúpila. Harry zavrtel hlavou.
„Musíme im vymazať pamäť,“ povedal. „Bude to tak lepšie, stratia našu stopu. Keby sme ich zabili, bude jasné, že sme tu boli.“

„Ty si šéf,“ vydýchol Ron. „Ale ja som nikdy pamäťové zaklínadlo nerobil.“
„Ani ja nie,“ povedala Hermiona, „ale viem teóriu.“

Zhlboka sa nadýchla, potom namierila prútik na Dolohovove čelo a zvolala: „Obliviate.“
V tu chvíľu sa Dolohovove oči zasnene zahľadeli.

„Úžasné!“ povedal Harry a potľapkal ju po ramene. „Postaraj sa o toho druhého a o čašníčku a ja s Ronom to tu zatiaľ upraceme.“

„Upraceme?“ povedal Ron a pozrel sa okolo seba po čiastočne zničenej kaviarni. „Prečo?“

„Nemyslíš si, že by sa mohli čudovať, čo sa tu stalo, až sa prebudia, a zistili by, že sú uprostred miesta, v ktorom ako keby vybuchla bomba?“

„Máš pravdu, no…“

Ron chvíľku bojoval a potom sa mu konečne podarilo vytiahnuť prútik z vrecka.

„Nečudujem sa, že ho nemôžem vytiahnuť, Hermiona, zbalila si mi moje staré džínsy, sú mi tesné.“

„Prepáč,“ zasyčala Hermiona a zatiaľ čo odťahovala čašníčku ďalej od okien, počul Harry, ako si mrmle čosi o tom, kam si Ron svoj prútik môže strčiť.

Akonáhle vyzerala kaviareň zase ako predtým, posadili Smrťožrútov späť do boxu a opreli ich tak, že pozerali jeden na druhého. „Ale ako nás mohli nájsť?“ spýtala sa Hermiona a pozerala sa z jedného nehybného muža na druhého. „Ako vedeli, kde sme?“

Obrátila sa na Harryho.
„Nemyslíš – nemyslíš, že na sebe máš ešte stále tú Stopu, že nie, Harry?“
„Nemôže mať,“ povedal Ron. „Stopa mizne, keď máš sedemnásť, je to čarodejnícky zákon, nemôžeš ho uvaliť na dospelého.“

„To tvrdíš ty,“ povedala Hermiona. „Čo keď Smrťožrúti našli spôsob, ako ho uvaliť na sedemnásťročného?“

„Ale Harry predsa za posledných dvadsaťštyri hodín nebol so žiadnym Smrťožrútom. Kto by naňho tú Stopu mal znovu uvaliť?“

Hermiona neodpovedala. Harry sa cítil zamorený a nakazený. Naozaj ich takto smrťožrúti našli?
„Ak nemôžem čarovať a vy nemôžete čarovať blízko mňa, bez toho, aby sme sa vyzradili, kde sme…“ začal.

„Predsa sa nerozdelíme!“ povedala Hermiona rozhodne.
„Potrebujeme bezpečné miesto, kde sa môžeme schovať,“ povedal Ron. „Daj nám čas, aby sme si to premysleli.“

„Grimmauldovo námestie,“ povedal Harry.
Obaja naňho pozerali s otvorenými ústami.

„Nebuď hlúpy, Harry, veď sa tam môže dostať Snape!“

„Ronov otec hovoril, že to tam proti nemu začarovali – a aj keby tie kúzla nefungovali,“ pokračoval, keď sa Hermiona chcela začať hádať, „tak čo? Prisahám, že budem veľmi rád, keď Snapa stretnem!“

„Ale –“

„Hermiona, kam máme ísť? Je to najlepšia šanca, ktorú máme. Snape je len jeden Smrťožrút. Ak na sebe mám stále Stopu, budeme ich mať v pätách tucty, nech pôjdeme kamkoľvek.“


Nemohla mu oponovať, ale vyzerala, ako keby to chcela skúsiť. Keď otvorila dvere kaviarne, Ron cvakol Zhasínadlom a v kaviarni sa znovu rozhostilo svetlo. Potom napočítali do troch, naraz všetci zrušili kliatby na svojich obetiach a než sa čašníčka alebo Smrťožrúti mohli čo len ospalo pohnúť, Harry, Ron a Hermiona sa znovu zatočili na mieste a nechali sa ešte raz vnoriť do tej temnoty.

O pár sekúnd neskôr sa Harryho pľúca vďačne roztiahli a on otvoril oči. Teraz stáli uprostred povedomého malého špinavého námestia. Zo všetkých strán okolo nich stáli vysoké zanedbané domy. Videli aj číslo dvanásť, pretože im o ňom povedal Dumbledore, pôvodný strážca tajomstva, a tak vyrazili rovno k nemu. Každých pár krokov kontrolovali, či ich niekto nesleduje, ani nepozoruje.

Vystúpili po schodoch a Harry poklepal prútikom na vchodové dvere. Počuli, ako zámok cvakol, reťaz zarinčala, a dvere sa so škripotom otvorili a oni rýchlo vbehli cez prah dovnútra.

Keď za nimi Harry zavrel dvere, starodávne lampy na stenách sa prebudili k životu a vydávali blikavé svetlo po celej dĺžke vstupnej haly. Vyzeralo to tam presne tak, ako si to Harry pamätal, desivo, samá pavučina, torzá domácich škriatkov na stenách, ktoré na schodisko vrhali bizarné tiene. Dlhé čierne záclony skrývali portrét Siriusovej matky.
Jediná vec, ktorá sa mu nezdala, bol stojan na dáždniky z trollej nohy, ktorý ležal na zemi, ako keby ho Tonksová opäť zhodila.

„Myslím, že tu niekto bol,“ zašepkala Hermiona a ukázala na stojan.

„To tu môže byť od chvíle, keď to tu Rád opúšťal,“ zamrmlal Ron.

„Takže kde sú všetky tie kúzla proti Snapovi?“ spýtal sa Harry.

„Možno sa prejavia len keď sa tu ukáže...“ navrhol Ron.

Aj tak zostali spolu na rohožke, chrbtom ku dverám, a báli sa vydať ďalej do domu.

„No, nemôžeme tu zostať navždy,“ povedal Harry a vykročil vpred.
„Severus Snape?“

Hlas Divokého Moodyho zašepkal z temnoty a všetci traja odskočili zo strachu späť.

„Nie sme Snape!“ zakoktal Harry, načo mu čosi chladného prešlo po tele a zviazalo mu to jazyk, takže nemohol rozprávať. Než mal ale možnosť nahmatať svoj jazyk, zaklínadlo mu ho opäť rozviazalo.

Všetci traja zrejme zažili to isté, pretože Ron sa tváril, ako keby mal začať vracať a Hermiona zakoktala: „T-to muselo b-byť tá Jazykoväzná kliatba, ktorú tu Moody na Snapa nachystal!“

Harry opatrne postúpil o ďalší krok vpred. Na konci haly sa niečo zdvihlo a než ktokoľvek z nich mohol čokoľvek povedať, povstala z koberca vysoká príšerne vyzerajúca postava zafarbená ako prach.
Hermiona sa rozkričala a hlas pani Blacková, ktorej záves sa rozletel, ju nasledovala. Šedá postava sa kĺzala smerom k nim, rýchlejšie a rýchlejšie a jej vlasy dlhé po pás a briadka viali za ňou, tvár mala prepadnutú, neľudskú a očné jamky boli prázdne. Veľmi povedomé, veľmi povedomé, zdvihlo to vyziabnutú ruku a ukázalo na Harryho.

„Nie!“ zakričal Harry a aj keď zdvihol svoj prútik, nenapadlo ho žiadne zaklínadlo. „Nie, to sme neboli my! My sme vás nezabili –“

Pri slove nezabili postava explodovala na obrovské mračno prachu: Harry kašľal a oči mu slzili, rozhliadol sa okolo seba a videl, že sa Hermiona prikrčila ku dverám s rukami nad hlavou a Ron, ktorý sa triasol od hlavy k pätám, ju neohrabane utišoval po ramenách a hovoril, „Je to d-dobré, je to p-preč…“

Prach sa okolo Harryho rozvíril ako hmla a zachytával modré svetlo plynových lámp. Pani Blacková ešte stále kričala.

„Muklovský darebáci, špiny, taká potupa, taká potupa v dome mojich otcov – “

„SKLAPNI!“ zakričal Harry, namieril na ňu svoj prútik a s veľkou ranou a výbuchom červených iskier sa závesy opäť zatiahli a utíšili ju.

„To bol… to bol…“ fňukala Hermiona, keď jej Ron pomáhal postaviť sa na nohy.

„Áno,“ povedal Harry, „ale nebol to v skutočnosti on, že nie? Len niečo, čo by malo Snapa vystrašiť.“

Fungovalo to, premýšľal Harry, alebo už Snape vyhodil tú hroznú postavu do vzduchu tak kľudne, ako zabil skutočného Dumbledora? Zatiaľ čo bol ešte stále nervózny, viedol tých dvoch vstupnou halou a aj keď napoly očakával, že sa ešte ukáže nejaká nástraha, nepohlo sa nič, snáď len myš, ktorá prebehla okolo ochrannej lišty pri zemi.

„Než sa vydáme ďalej, mali by sme to tu skontrolovať,“ zašepkala Hermiona, pozdvihla prútik a povedala „Homerum revelio.“

Nestalo sa nič.
„No, možno je to tým, že si sa pred chvíľou tak zľakla,“ povedal Ron priateľsky. „Čo to malo urobiť?“

„Ale ono to urobilo presne to, čo malo!“ povedala Hermiona podráždene. „Toto kúzlo nám malo odhaliť, či tu je ešte nejaká iná ľudská bytosť. A okrem nás tu nikto nie je.“

„A starý Prachovec,“ povedal Ron a civel na pás koberca, z ktorého povstalo ono mŕtve telo.

„Poďme hore,“ povedala Hermiona a s vystrašeným pohľadom civela na to isté miesto. Potom všetkých vyviedla hore po škrípajúcich schodoch do prijímacej miestnosti na prvom poschodí.

Tam párkrát mávla prútikom, aby zapálila staré plynové lampy a potom, aj keď sa v tej starej špinavej miestnosti triasla, sa posadila na pohovku a začala sa zohrievať rukami, ktorými sa objala. Ron prešiel k oknu a o centimeter poodhrnul ťažké zamatové závesy.
„Vonku nikoho nevidím,“ hlásil. „A ty si si myslela, že keby Harry na sebe mal stále tú Stopu, prenasledovali by nás sem. Viem, že sa do domu nedostanú, ale – čo sa deje, Harry?“
Harry vykríkol od bolesti. Jazva ho pálila a niečo mu preblesklo hlavou, tak ako keď sa žiarivé svetlo odráža na vode. Videl veľký tieň a cítil cudzí hnev, ako mu prechádza telom, prudký a krátky ako elektrický šok.
„Čo si videl?“ spýtal sa Ron a pristúpil k Harrymu. „Videl si ho niekde?“
„Nie, cítil som len hnev – je hrozne nahnevaný –“
„Ale to by mohlo byť v Brlohu,“ povedal Ron nahlas. „Čo ďalej? Videl si niečo? Preklínal niekoho?“
„Nie, len som cítil strach – Nedokážem povedať –“
Harry bol utrápený, zmätený a Hermiona mu veľmi nepomohla, keď povedala vysokým hlasom, „Už zase tá jazva? Ale čo sa deje? Myslela som si, že sa spojenie medzi vami prerušilo!“
„Prerušilo, na chvíľku,“ zamrmlal Harry. Jazva ho stále pálila a on sa preto nemohol sústrediť.
„Ja – ja myslím, že sa otvára vo chvíli, keď sa prestane ovládať, tak to býva—“
„Ale potom si sa mal naučiť uzatvárať myseľ!“ povedala Hermiona ostro. „Harry, Dumbledore nechcel, aby si to spojenie využíval, chcel, aby si ho prerušil, preto si mal používať Oklumenciu! Inak ti môže Voldemort vložiť do hlavy falošné predstavy, pamätáš –?“ „Áno, to si pamätám, ďakujem,“ precedil Harry medzi zubami. Nepotreboval k tomu Hermionu, aby si pamätal, ako ho raz Voldemort vďaka tomuto spojeniu chytil do pasce a ako to spôsobilo Siriusovu smrť. Prial si, aby im vtedy nehovoril, čo videl a cítil.
Takto mu Voldemort hrozil viac, aj keď sa vydal k oknu miestnosti a bolesť v jazve rástla a on s ňou bojoval: Bolo to ako snažiť sa premôcť dáviaci reflex.
Otočil sa k Ronovi a Hermione chrbtom a tváril sa, že skúma starý gobelín na stene, ktorý zobrazoval rodokmeň rodiny Blackovcov.
Potom Hermiona vykríkla, Harry opäť vytiahol prútik a otočil sa, aby videl, ako oknom miestnosti prilieta strieborný Patronus a pristáva na podlahe priamo pred nimi, kde sa premenil v lasicu a prehovoril hlasom Ronovho otca.
„Rodina v bezpečí, neodpovedajte, sledujú nás.“
Patronus sa vyparil do prázdna. Ron vydal akýsi zvuk medzi zakňučaním a povzdychom a padol na pohovku. Hermiona sa k nemu pridala a chytila ho za ruku.
„Sú v poriadku, sú v poriadku,“ šepkala a Ron sa napol usmial a objal ju.
„Harry,“ povedal cez Hermionino rameno, „Ja –“
„To nič,“ povedal Harry, ktorému bolo zle z bolesti hlavy. „Je to tvoja rodina, samozrejme, že máš strach. Cítil by som sa rovnako.“ Pomyslel na Ginny. „Cítim sa rovnako.“
Bolesť jeho jazvy dosahovala vrchol, pálila rovnako ako v záhrade Brlohu. Počul, ako Hermiona potichu hovorí: „Nechcem byť sama. Čo takto vybaliť spacáky a cez noc prespať tu?“
Počul, ako Ron súhlasí. Sám už nemohol ďalej znášať bolesť. Musel sa vzdať.
„Musím ísť na záchod,“ zamrmlal a odišiel z miestnosti tak rýchlo, ako len mohol, bez toho, aby sa rozbehol.
Len tak-tak to zvládol: roztrasenými rukami za sebou zavrel dvere, rukami sa chytil za treštiacu hlavu a padol na podlahu. Potom vo výbuchu hnevu pocítil, ako mu hnev, ktorý nebol určený preňho, ovláda dušu. Uvidel dlhú miestnosť osvetlenú svetlom z krbu a toho obrovského blonďavého Smrťožrúta na zemi, ako kričí a zvíja sa v bolestiach, a nepatrnú postavu stojacu nad ním s natiahnutým prútikom, zatiaľ čo Harry hovoril vysokým, chladným a nemilosrdným hlasom.
„Chceš ešte trpieť, Rowl, alebo to ukončíme a Nagini bude mať hostinu? Lord Voldemort si nie je istý, či ti dokáže aj teraz odpustiť… Zavolal si ma späť, aby si mi povedal, že Harry Potter opäť utiekol? Draco, nechaj Rowla, nech ochutná ešte trochu našej nespokojnosti… Urob to, alebo môj hnev pocítiš sám!“
Do ohňa niekto hodil poleno. Plameň sa vztýčil a osvetľoval vydesenú bielu tvár – s pocitom vynorenia z hlbokej vody Harry zhlboka dýchal a potom otvoril oči.
Ležal na chladnej čiernej mramorovej podlahe, nos mal niekoľko centimetrov od hadích chvostov, ktoré podopierali obrovskú vaňu. Posadil sa. Malfoyova vychradnutá stuhnutá tvár mu horela v očiach. Harrymu bolo z toho všetkého, čo práve videl, zle, k čomu teraz Voldemort Draca využíva.
Náhle niekto krátko zaklopal na dvere, a keď Harry počul zvonku Hermionin hlas, vstal.
„Harry, chceš svoju zubnú kefku? Mám ju tu.“
„Áno, super, ďakujem,“ povedal a snažil sa, aby jeho hlas neznel neobyčajne, a potom ju vpustil dovnútra.