Jdi na obsah Jdi na menu
 


HARRY POTTER 7 A RELIKVIE SMRTI

6. kapitola- Záhrobný duch v pyžame

Šok zo straty Moodyho sa niesol v nasledujúcich dňoch celým domom; Harry stále očakával, že ho uvidí vkročiť cez zadné dvere ako ostatných členov Rádu, ktorý vchádzali a odchádzali prinášajúc novinky. Harry cítil, že nič iného ako nejaká činnosť nemôže utíšiť jeho pocity viny a žiaľu a premýšľal o tom, že by mal vyraziť na cestu, aby našiel ostatné horcruxy len čo to bude možné. „No, ale nemôžeš s-,“ Ron nečujne vyslovil slovo horcruxami, „kým nebudeš mať sedemnásť. Stále máš na sebe Stopu. A tu môžeme plánovať rovnako ako inde, nie? Alebo,“ stíšil hlas na šepot, „nazdávaš sa, že už vieš kde sú veď-vieš-čo?“ „Nie,“ priznal Harry. „Myslím, že Heromiona to už trochu skúmala,“ povedal Ron. „Povedala, že si to nechá pre seba, kým prídeš.“ Práve sedeli za stolom pri raňajkách; pán Weasley a Bill práve odišli do práce, pani Weasleyová vyšla hore schodmi zobudiť Hermionu a Ginny, kým Fleur sa vytratila, aby sa okúpala. „Stopa sa zruší tridsiateho prvého,“ povedal Harry. „To znamená, že tu musím ostať iba štyri dni. Potom môžem-“ „Päť dní,“ opravil ho Ron odhodlane,“ „Musíme tu ostať na svadbu. Ony nás zabijú, ak budeme chýbať.“ Harry pochopil, že tým „ony“ myslel Fleur a pani Weasleyovú. „Je to len jeden deň navyše,“ povedal Ron, keď videl, že Harry sa tvári spupne. „Neuvedomujú si, aké je dôležité-“? „Samozrejme, že nie,“ povedal Ron. „Nemajú ani tušenie. Teraz keď si to spomenul, chcel som s tebou o tom hovoriť.“ Ron sa rýchlo pozrel k dverám do predsiene, aby sa uistil, že pani Weasleyová sa ešte nevracia a naklonil sa bližšie k Harrymu. „Mamka sa snažila dostať to zo mňa a Hermiony. Čo zamýšľame robiť. Nabudúce to skúsi na teba, tak sa priprav. Ocko a Lupin sa nás tiež vypytovali, ale keď sme povedali, že Dumbledore ti prikázal nepovedať to nikomu, okrem nás, vzdali to. No mamka nie. Je odhodlaná. Ronova predpoveď sa potvrdila za pár hodín. Krátko pred obedom pani Weasleyová zobrala Harryho bokom od ostatných so žiadosťou, aby jej pomohol identifikovať jednu chlapčenskú ponožku, o ktorej si myslela, že možno mohla vypadnúť z jeho batohu. Len čo s ním však zahla za roh do maličkej komory mimo kuchyne, spustila. „Zdá sa, že Ron a Hermiona si myslia, že vy traja tento rok necháte Rokfort,“ začala ľahkým, neurčitým tónom. „Och,“ povedal Harry, „No, áno. Necháme.“ Mangeľ na rohu sa sám od seba vypol a vytisol niečo, čo vyzeralo ako jedna z viest pána Weaslyho. “Môžem sa spýtať, prečo zanecháte svoje štúdiá?“ spýtala sa pani Weasleyová. „No, Dumbledore mi dal...nejakú prácu, ktorú treba urobiť,“ zamrmlal Harry. „Ron a Hermiona o tom vedia a chcú ísť tiež.“ „O akú prácu ide?“ „Prepáčte, nemôžem-“ „No tak, na rovinu, myslím, že Arthur a ja máme právo vedieť to a som si istá, že pán a pani Grangerovci by súhlasili!“ pani Weasleyová. Harry sa bál „rodičovského“ útoku. Prinútil sa pozrieť sa pani Weasleyovej priamo do očí a uvedomil si, že majú presne ten istý odtieň hnedej, ako Ginnine. To mu nepomohlo. „Dumbledore nechcel, aby o tom vedel ktokoľvek iný, pani Weasleyová. Prepáčte. Ron a Hermiona nemusia ísť, je to ich voľba“ „Nechápem ani, prečo musíš ísť ty! “ odsekla, zanechajúc všetku pretvárku. „Si sotva dospelý, všetci traja! Je to úplná hlúposť, ak Dumbledore potreboval niečo spraviť, mal k dispozícii celý Rád! Harry, musel si mu zle rozumieť. Pravdepodobne ti rozprával, čo chcel urobiť, a ty si to pochopil tak, že chcel, aby si to urobil ty-“ „Nerozumel som mu zle,“ povedal rozhodne Harry. „Musím to byť ja.“ Podal jej späť jednu ponožku so vzorom zlatého rákosu, ktorú mal identifikovať. „A toto nie je moje, nefandím Puddletonským rákosníkom.“ „Oh, samozrejme, že nie,“ povedala pani Weasleyová a náhle, trochu skľúčene sa vrátila k svojmu bežnému tónu. „Mala som si to uvedomiť. No, Harry, kým ťa tu máme, nebude ti vadiť, ak pomôžeš s prípravami na Billovu a Fleurinu, však? Ešte stále je tu toľko práce.“ „Nie – ja - samozrejme, že nie.“ povedal Harry, znepokojený touto náhlou zmenou témy. „To je od teba milé,“ odpovedala, usmial sa a opustila komoru. Od tej doby pani Weasleyová zamestnávala Harryho, Rona a Hermionu s prípravami na svadbu, takže ťažko si našli čas na rozmýšľanie. Najprirodzenejším vysvetlením tohto správania bolo, že pani Weasleyová chcela odvrátiť ich pozornosť od myšlienok na Divookého a na hrôzy z ich nedávnej cesty. No po dvoch dňoch neprestajného čistenia príborov, zlaďovania farieb stužiek, mašlí a kvetov, odtrpaslíkovávania záhrady a pomáhania pani Weasleyovej s varením nekonečného množstva chuťoviek, ju Harry začal podozrievať z iného motívu. Zdalo sa, že všetkými prácami, ktoré im rozdala, sa snažila jeho, Rona a Hermionu udržiavať ďaleko od seba; nemal žiadnu šancu rozprávať sa s nimi, osamote, od tej prvej noci, keď im povedal o tom, ako Vodlemort mučí Ollivandera. „Nazdávam sa, že mamka si myslí, že ak vás troch dokáže oddeliť od seba a zabrániť vám plánovanie, že bude schopná prekaziť vám odchod,“ Ginny povedala polohlasne Harrymu, keď prestierali na večeru, v tretí večer jeho pobytu. „A čo si myslí, že sa stane potom?“ zamrmlal Harry. „Niekto iný sa možno zbaví Voldmorta, kým nás tu bude držať a nútiť nás robiť francúzske paštéty?“ Povedal to bez rozmýšľania a uvidel, ako Ginny zbledla. „Takže je to pravda?“ spýtala sa. „To je to, o čo sa snažíte?“ „Ja – nie - len som žartoval,“ povedal Harry vyhýbavo. Pozreli sa na seba a v Ginninom výraze bolo viac, ako len šok. Náhle si Harry uvedomil, že toto je prvý krát, čo sú sami, prvý krát od tých pár ukradnutých hodín v odľahlých kútoch Rokfortských pozemkov. Bol si istý, že si na ne spomínala tiež. Obaja nadskočili, keď sa otvorili dvere a vstúpili pán Weasley, Kingsley a Bill. Často sa k nim teraz pridávali na večeru aj ostatní členovia Rádu, pretože Brloh nahradil Grimmauldovo námestie číslo 12 ako Hlavný stan. Pán Weasley im vysvetlil, že po smrti Dumbledora, strážcu tajomstva, sa stal každý z tých, ktorým Dumbledore zveril miesto Grimmauldovho námestia, strážcom tajomstva. „A je nás okolo dvanásť, takže to značne zmenšuje silu Kúzla spoľahlivosti. Dvanásť krát toľko príležitostí pre Smrťožrútov, aby dostali z niekoho tajomstvo. Nemôžeme čakať, že to vydrží dlhšie.“ „Ale teraz Snape ešte nepovedal Smrťožrútom adresu?“ spýtal sa Harry. „No, Divooký zariadil pár kliatob proti Snapovi, pre prípad, že by sa tam vrátil. Dúfame, že budú dosť silné, aby mu zabránili vrátiť sa tam a tiež aby mu zviazali jazyk, ak sa pokúsi o tom mieste hovoriť, ale nemôžeme si byť istý. Bolo by nerozumné naďalej používať to miesto ako Hlavný stan, teraz, keď jeho je jeho ochrana taká nespoľahlivá. Kuchyňa bola taká preplnená, že bolo ťažké narábať s nožmi a vidličkami. Harry zistil, že je napchaný vedľa Ginny; nevyrieknuté veci, ktoré sa diali medzi nimi ho nútili elať si, aby boli oddelený aspoň niekoľkými ľuďmi. Harry sa tak usilovne snažil vyhnúť sa tomu, aby sa dotkol jej ramena, že takmer nemohol krájať svoje kura. „Žiadne novinky o Divookom?“ spýtal sa Harry Billa. „Nič,“ odpovedal Bill. Nemohli zatiaľ spraviť pohreb pre Moodyho, pretože Bill a Lupin zatiaľ nenašli jeho telo. Bolo ťažké zistiť, kde by mohlo byť spadnuté, vďaka temnote a zmätkom v boji. „Denný Prorok nepovedal ani slovo o jeho smrti, alebo nájdení tela,“ pokračoval Bill. „Ale to nič neznamená. V týchto dňoch je pomerne tichý.“ „A ešte stále neoznámili nič o tom, že som ako neplnoletý čaroval, keď som unikal Smrťožrútom?“ zavolal Harry ponad stôl na pána Weaslyho, ktorý pokrútil hlavou. „Pretože vedia, že som nemal na výber, alebo pretože nechcú svetu povedať, že Voldemort ma napadol?“ „To druhé, myslím. Scrimgeour nechce uznať, že Veď-vieš-kto je taký silný, ako je, ani že Azkaban zažil ďalší masový útek.“ „Hej, prečo hovoriť verejnosti pravdu?“ povedal Harry, zovierajúc svoj nôž tak pevne, až slabé jazvy na chrbte jeho ruky vystúpili, biele oproti jeho pokožke: Nesmiem klamať.  „To na Ministerstve nie je nikto ochotný sa mu postaviť?“ spýtal sa Ron nahnevane. „Samozrejme, Ron, ale ľudia sú vystrašení,“ odpovedal pán Weasley. „vystrašení, že budú ďalšími, ktorí zmiznú, ich deti budú ďalšie, ktoré napadnú! Šíria sa strašné klebety; ja, napríklad, neverím, že profesorka Života a zvykov muklov na Rokforte rezignovala. Už ju nevideli týždne. Medzitým Scrimgeour ostáva zavretý v jeho kancelárii celý deň: len dúfam, že vymýšľa nejaký plán. Nastala krátka pauza, počas ktorej pani Weasleyová odčarovala prázdne taniere na stranu a servírovala jablkovú tortu. „Musíme sa rhozhodnúť, ako ťa zamaskujeme, ´arry,“ povedala Fleur, keď mal každý puding. „Na svadbu,“ dodala, keď vyzeral zmätene. „Samozrhejme, našich hostia nie je Smrhťožrúti, ale nemôžeme zarhučiť, že sa im niečo nevymkne spod kontrholy, keď si dajú trhochu viac šampanského.“ Vďaka tomuto Harry usúdil, že stále podozrieva Hagrida. „Áno, dobrá pripomienka,“ povedala pani Weasleyová z konca stola, kde sedela; okuliare mala posadené na konci nosa, študujúc ohromný zoznam prác, ktoré si napísala na veľmi dlhý kus pergamenu. „Tak, Ron, už si si upratal svoju izbu?“ Prečo?“ vykríkol Ron, švihol lyžičkou a gánil na matku. „Prečo musí byť moja izba uprataná? Harrymu a mne sa tam páči tak, ako to je!“ „O niekoľko dní usporadúvame svadbu tvojho brata, mladý muž-“ „A čo sa budú brať v mojej izbe?“ spýtal sa Ron drzo. „Nie! Tak načo pri Merlinovej krívajúcej ľavej-“ „Nehovor tak so svojou matkou,“ povedal prísne pán Weasley. „A urob, čo ti kázala.“ Ron sa zamračil na oboch rodičov, potom zdvihol lyžičku a zúrivo zjedol posledný kus svojej jablkovej torty na pár hltov. „Pomôžem ti, je to aj môj neporiadok,“ povedal Harry Ronovi, ale pani Weasleyová ho prerušila: „Nie, Harry, zlatko, radšej by som bola, keby si pomohol Arthurovi vonku so sliepkami a, Hermiona, bola by som ti veľmi vďačná, keby si mohla vymeniť plachty pre pána a pani Delacourovcov, vieš predsa, že prídu zajtra ráno o jedenástej.“ Ale dopadlo to tak, že pre sliepky sa toho dalo spraviť len veľmi málo. „Netreba to, ehm, spomínať Molly,“ povdal pán Weasley Harrymu, keď zatváral dvere do kurníka, „ale, ehm, Ted Tonks mi poslal väčšinu toho, čo zostalo zo Siriusovej motorky a, no, ja ju skrývam – vlastne, nechávam – ju tu. Fantastická vec: je tam zadný výfuk, aspoň myslím, že sa to tak volá, a nádherná batéria, a mám vynikajúcu príležitosť zistiť, ako fungujú brzdy. Skúsim ju dať znova dokopy, keď Molly nebude - myslím, keď budem mať čas.“ Keď sa vrátili do domu, pani Weasleyovú nikde nevideli, tak Harry vykĺzol hore schodmi do Ronovej podkrovnej izby. „Veď upratujem, upratujem! Oh, to si ty,“ povedal Ron s úľavou, keď Harry vošiel do izby. Ron ležal na posteli, ktorá bola očividne práve uprataná. Izba bola práve tak rozhádzaná, ako bola celý týždeň; jediná zmena bola v tom, že Hermiona teraz sedela vo vzdialenom kúte, jej chlpatá ryšavá mačka, Krivolab, jej ležal na nohách a ona triedila knihy, z ktorých o niektorých Harry vedel, že sú jeho, do dvoch obrovských stĺpov. „Ahoj, Harry,“ povedala, keď si sadol na svoju rozkladaciu posteľ. „Ako sa ti podarilo uniknúť?“ „Oh, Ronova mama zabudla, že mňa a Ginny požiadala o vymenenie plachiet včera,“ povedala Hermiona. Hodila Numerológiu a Gamatiku na jednu kopu a Vzostupy a pády Čiernej mágie na druhú. „Práve sme hovorili o Divookom,“ povedal Ron Harrymu. „Podľa mňa možno prežil.“ „Ale Bill videl, ako ho zasiahla Smrtiaca kliatba,“ namietal Harry. „Áno, ale na Billa útočili tiež,“ povedal Ron. „Ako si môže byť istý tým, čo videl?“ „Ak by aj Smrtiaca kliatba minula Divookého, aj tak padol z výšky takmer tisíc stôp,“ povedala Hermiona a zvažovala Metlobalové tými Británie a Írska v jej ruke. „Mohol použiť Cloniace kúzlo“ „Fleur povedala, že mu vypadol z rúk prútik,“ „Dobre, dobre, ak chcete, aby bol mŕtvy,“ povedal Ron mrzuto a pobúchal po vankúši, aby mal lepší tvar. „Samozrejme, že nechceme, aby bol mŕvy!“ povedala Hermiona a vyzerala šokovane. „Je strašné, že je mŕtvy! Ale musíme byť realisti!“ Prvý krát si Harry predstavil Divookého telo, dolámané ako Dumbledorovo, s jedným okom točiacim sa v jamke. Pocítil náhly odpor zmiešaný so zvláštnym nutkaním smiať sa. „Smrťožrúdi pravdepodobne po sebe upratali, to je to, prečo sme ho nenašli,“ povedal Ron zamyslene. „Hej,“ hlesol Harry. „Ako Barty Crauch, zmenený na kosť a pochovaný v Hagridovej prednej záhrade. Pravdepodobne Moodyho transfigurovali a dali ho-“ „Prestaň!“ zakvílila Hermiona. Prekvapený Harry sa na ňu pozrel a uvidel, ako jej vytryskli slzy nad Spellmanovým slovníkom.  „oh, nie,“ povedal Harry a snažil sa vstať z rozkladacej postele. „Hermiona, nechcel som ťa rozrušiť-“ Ale za príšerného vŕzgania pružín Ron vstal z postele a dostal sa k nej prvý. S jednou rukou okolo Hermiony zalovil vo vreckách a vytiahol zvinutú vreckovku, ktorú predtým zvykol používať na utieranie sporáka. Rýchlo vytiahol prútik, namieril na vreckovku a povedal: „Tergeo.“ Prútik vysal väčšinu tuku. Spokojný so sebou podal ešte mierne dymiacu vreckovku Hermione. „Oh...ďakujem, Ron...prepáčte...“ vysmrkala sa a začkala. „Je to také hroz-né, nie? Pre-presne po Dumbledorovi...ja som si ni-nikdy nevedela predstaviť, že Divooký zomrie, nejako...vyzeral taký silný!“ „Hej, viem,“ povedal Ron a objal ju pevnejšie. „Ale vieš, čo by nám povedal, ak by tu bol, však?“ „Vždy ostražití,“ povedala Hermiona a utrela si oči. „Presne tak,“ prikývol Ron. „Povedal by, aby sme sa poučili z toho, čo sa stalo jemu. A čo som sa ja naučil bolo: never tomu zbabelému malému podliakovi Mundungusovi.“ Hermiona sa roztrasene zasmiala a naklonila sa, aby zdvihla ďalšie dve knihy. O sekundu neskôr Ron uvoľnil svoje zovretie okolo Hermioniných ramien a ona mu pustila Príšernú knihu príšer na nohu. Ochranné pásy na knihe sa rozopli a kniha sa Ronovi zlomyseľne zahryzla do členka. „Prepáč, prepáč!“ kričala Hermiona, keď Harry odtrhol knihu od Ronovho členka, zavrel ju a pevne zviazal. „Čo to vlastne so všetkými tými knihami robíš?“ spýtal sa Ron, keď dokríval späť k posteli. „Premýšľam, ktoré si vezmeme so sebou,“ odpovedala Hermiona, „keď pôjdeme hľadať horcruxy.“ „Aha, jasne,“ povedal Ron a poklopával si rukou na čelo. „Zabudol som, že budeme loviť Voldemorta v pojazdnej knižnici.“ „Haha,“ povedala Hermiona a dívala sa na Spellmanov slovník. „Rada by som vedela… Budeme potrebovať prekladať runy? Môže sa to stať… Myslím, že bude istejšie, keď ju vezmeme.“ Položila slovník na vyšší stĺpček a zdvihla Dejiny Rokfortu.  „Počúvajte,“ povedal Harry. Sadol si vzpriamene. Ron a Hermiona sa na neho pozreli s podobným výrazom zmesi odhlodlanosti a odporu. „Viem, že ste po Dumbledorovom pohrebe hovorili, že chcete ísť so mnou,“ začal Harry „Už je to tu,“ obrátil sa Ron k Hermione a prevrátil očami. „Presne ako sme to od neho čakali,“ vzdychla si Hermiona a obrátila sa ku knihám. „Vieš, ja si Dejiny Rokfortu vezmem. Aj keď sa tam nevrátime, nemyslím si, že by som sa cítila dobre, keby som ju nemala so – “ „Počúvajte!“ povedal Harry znovu. „Ne, Harry, ty počúvaj,“ ozvala sa Hermiona. „Ideme s tebou. Toto bolo rozhodnuté pred mesiacmi – či dokonca pred rokmi.“ „Ale – “ „Buď ticho,“ odporučil mu Ron. „ – naozaj ste to zvážili poriadne?“ vytrval Harry. „Tak sa na to pozrime,“ povedala Hermiona a pohodila so zúrivým výrazom na tvári Potulky s trolmi medzi nepotrebné knihy. „Celé dni som si balila, takže stačí povedať a môžeme vyraziť. A pre tvoju informáciu, mala som s tým dosť práce a dokonca som musela zvládnuť celkom ťažké kúzla, a to nespomínam, že som priamo pred očami Ronovej mamky musela ukradnúť celou Divookého zásobu Všehodžúsu. Tiež som upravila pamäť svojim rodičom, takže sú presvedčení, že sa v skutočnosti volajú Wendell a Monika Wilkinsovci a že ich životným cieľom je presťahovať sa do Austrálie, čo práve urobili. Pre Voldemorta teraz bude oveľa zložitejšie ich nájsť a dostať z nich čokoľvek o mne – alebo o tebe, pretože som im, bohužiaľ, dosť veľa porozprávala.
Takže, pokiaľ prežijem náš hon na horcruxy, nájdem svoju matku a otca a zruším všetky čary. Pokiaľ nie – verím, že čary, ktoré som na nich použila, ich udržia šťastných a v bezpečí. Wendell a Monica Wilkinsovci nevedia, že majú dcéru, chápeš.“ Hermionine oči boli opäť plné slz. Ron opäť zliezol z postele, objal ju okolo ramien a prebodol Harryho pohľadom, ako keby mu vyčítal nedostatok citu. Harry nevedel prísť na nič, čo by povedal, pretože, nakoniec, bolo veľmi nezvyčajné, aby Ron niekoho učil o takte. „Ja – Hermiona, prepáč – Nechcel som – “ „Neuvedomil si si, že Ron a ja dobre vieme, čo by sa mohlo stať, keď s tebou pôjdeme? Tak teda, vieme to. Ron, ukáž Harrymu, čo si naplánoval.“ „Heh, veď práve jedol,“ povedal Ron. „Len do toho, mal by to vedieť!“ „No dobre, Harry, poď sem.“ Druhýkrát Ron zložil ruku z Hermiony a postavil sa k dverám. „Ideme.“ „Prečo?“ spýtal sa Harry a nasledoval Rona z miestnosti na drobné odpočívadlo. „Descendo,“ zamrmlal Ron a namieril prútik na nízky strop. Priamo nad nimi sa otvoril otvor a k nohám sa im spustil rebrík. Zo štvorcovej diery sa ozývalo niečo medzi kvílením a stenaním a páchlo to ako nevetraný kanál. „To je váš záhrobný duch, však?“ spýtal sa Harry, ktorý nikdy toho tvora, čo občas rušil nočný pokoj, nevidel. „Áno, to teda je,“ povedal Ron a vyliezal po rebríku. „Poď a pozri sa naňho.“ Harry nasledoval Rona do malého podkrovia. Kým to stvorenie uvidel, schúlené pár metrov od neho, v tme tvrdo spiace s ústami dokorán, bola v podkroví jeho hlava a ramená. „Ale veď… veď vyzerá… to záhrobní duchovia normálne nosia pyžamo?“ „Nie,“ povedal Ron. „Ani nemávajú ryšavé vlasy a toľko bradavíc.“ Harry toho tvora pozoroval s miernym odporom. Veľkosťou a tvarom tela sa podobal človeku a na sebe mal niečo, v čom Harry teraz, keď si jeho oči zvykli na tmu, poznal dve Ronove staré pyžamy. Tiež mal pocit, že záhrobný duchovia obvykle bývajú skôr chudí a plešatí, než vlasatí a pokrytí purpurovými pľuzgiermi. „To som ja, chápeš?“ povedal Ron. „Nie,“ odpovedal Harry. „Nechápem.“ „Vysvetlím ti to dole v izbe, ten smrad ma ničí,“ povedal Ron. Zliezli po rebríku späť dole, Ron ho uložil späť k stropu a potom sa obaja vrátili k Hermione, ktorá stále ešte triedila knihy.
„Hneď keď odídeme, bude ten duch žiť tu v mojej izbe,“ povedal Ron. „Myslím, že sa na to skutočne teší – ťažko to povie, keď všetko, čo vie, je stenanie a slintanie – ale veľa prikyvuje, keď to pred ním poviem. V každom prípade s tou pŕhlivkou, čo má, bude vyzerať ako ja. Dobré, nie?“ Harry vyzeral úplne zmätene. „Je!“ povedal Ron a keď videl, že Harry nepochopil ten dôvtip celého plánu, bol z toho mierne sklamaný. „Pozri, keď sa my traja neobjavíme znovu v Rokforte, pomyslia si všetci, že Hermiona a ja musíme byť s tebou, je to tak? Čo znamená, že Smrťožrúti pôjdu priamo po našich rodinách, aby zistili, či príbuzní majú informácie o tom, kde sme.“ „Dúfajme, že u mňa to bude vyzerať, že som odišla s rodičmi. V dnešnej dobe veľa čarodejníkov z muklovských rodín premýšľa nad tým, že sa niekam schovajú,“ povedala Hermiona. „Celú moju rodinu schovať nemôžeme, vyzeralo by to podozrivo a navyše ani nemôžu opustiť svoju prácu,“ povedal Ron. „Takže musíme pustiť medzi ľudí fámu, že som chytil pŕhlivku a preto nemôžem byť v škole. A keď to niekto príde vyšetrovať, mamka alebo tatko mu môžu ukázať záhrobného ducha v mojej posteli, obklopeného vankúšmi. Pŕhlivka je nebezpečne nákazlivá, takže k nemu bližšie nepôjdu. A že nemôže rozprávať, to nikoho zaujímať nebude, pretože keď ti vrastie huba do hrtanu, nemáš ako rozprávať.“ „A mamka s tatkom o tomto pláne vedia a súhlasia?“ spýtal sa Harry. „Tatko pomohol Fredovi a Georgovi toho ducha premeniť. Mamka…no veď si sám videl, čo si myslí. Pokiaľ neodídeme, tak s tým súhlasiť nebude.“ V miestnosti sa rozhostilo ticho, ktoré prerušovalo len občasné buchnutie vo chvíľach, keď Hermiona ukladala knihy na jednu alebo druhú kôpku. Ron sedel a sledoval ju a Harry sa díval z jedného na druhého, neschopný čokoľvek povedať. Opatrenia, ktoré vykonali, aby ochránili svoje rodiny, mu viac, ako čokoľvek iného, ukázali, že s ním naozaj chcú ísť a že vedia veľmi dobre, aké nebezpečné by to mohlo byť. Chcel im povedať, čo pre neho znamenajú, ale nebol schopný nájsť dostatočne vhodné slová. Ticho naraz prerušili zahalené dozvuky kričiacej pani Weasleyovej z izby o štyri poschodia nižšie. „Ginny zrejme nechala fliačik prachu na kvietkovanom krúžku na obrúsky,“ povedal Ron. „Neviem, prečo musia Delacourovci doraziť už dva dny pred svadbou.“ „Fleurina sestra je družička, musí si to nacvičiť a na to, aby prišla sama, je ešte príliš malá,“ povedala Hermiona, zatiaľ čo civela nerozhodne na Besedy s banší. „No, hostia mamku od stresu nezachránia,“ povedal Ron. „Čo ale musíme zvážiť,“ povedala Hermiona, hádžuc Teórii obranných kúziel do koše bez šance na záchranu. Potom vzala do ruky Hodnotenie čarodejníckej výučby v Európe a pokračovala, „je, kam pôjdeme, keď vyrazíme odtiaľto. Viem, Harry, že si chcel ísť najprv do Godricovej úžľabiny a chápem, čo ťa tam vedie, ale nemali by sme sa venovať hlavne horcruxom?“ „Keby sme vedeli, kde horcruxy sú, súhlasil by som s tebou,“ povedal Harry, ktorý neveril, že by Hermiona naozaj rozumela prečo sa túži vrátiť do Godricovej úžľabiny. Hroby jeho rodičov hrali len čiastočnú rolu – mal silné, ale nevysvetliteľné tušenie, že pre neho to miesto bude mať odpovede na jeho otázky. Možno to bolo tým, že práve tam prežil Voldemortovu smrtiacu kliatbu. Keď teraz Harry čelil tomu, že by to mal zvládnuť znovu, tiahlo ho to opäť na miesto, kde to zvládol prvýkrát. Chcel to pochopiť. „Nemyslíš si, že si Voldemort Godricovu úžľabinu stráži?“ spýtala sa Hermiona. „Možno čaká, že sa vrátiš a navštíviš hroby svojich rodičov hneď ako budeš môcť.“ To Harryho nenapadlo. Kým sa snažil nájsť protiargument, prehovoril Ron, ktorý zrejme nasledoval svoje vlastné myšlienkové pochody. „Ten R.A.B.,“ povedal. „Vieš, ten, ktorý odniesol ten pravý medailón?“
Hermiona prikývla. „V tom odkaze písal, že sa chystá horcrux zničiť, nie?“ Harry si pritiahol svoj batoh a vytiahol falošný horcrux, v ktorom bol ešte stále zložený odkaz od záhadného R.A.B. „ ‚Skutočný horcrux som ukradol a mám v úmysle zničiť ho, len čo budem môcť.‘“ „No, čo ak ho skutočne zničil?“ spýtal sa Ron. „Alebo ona,“ skočila mu do reči Hermiona. „Tak ako tak,“ povedal Ron, „by nám to jeden ušetrilo!“ „Áno, ale zatiaľ ten pravý medailón musíme skúsiť nájsť,“ povedala Hermiona, „aby sme zistili, či je, alebo nie je zničený.“ „A ako vlastne zničíme horcrux, keď sa k nemu dostaneme?“ spýtal sa Ron. „Tuto,“ zareagovala Hermiona, „niečo som si o tom našla.“ „Kde?“ opýtal sa Harry. „Myslel som si, že v Rokfortskej knižnici žiadne knihy o horcruxoch nie sú.“„Neboli,“ povedala Hermiona, ktorá mierne sčervenela. „Dumbledore ich všetky nechal odniesť, ale – nezničil ich.“ Ron sa na posteli prudko posadil a civel s doširoka otvorenými očami. „Jak sa ti, pri Merlinových nohaviciach, podarilo dostať k tým knihám o horcruxoch?“ „No – neukradla som ich!“ povedala Hermiona a dívala sa striedavo z Harryho na Rona so zúfalstvom v očiach. „Stále to boli knihy z knižnice na požičiavanie, aj keď ich Dumbledore nechal odniesť z regálov. No ale aj tak, keby skutočne nechcel, aby sa k nim ktokoľvek dostal, určite by o dosť sťažil – “ „K veci!“ naliehal Ron.
„No… bolo to jednoduché,“ povedala Hermiona ticho. „Proste som použila privolávacie kúzlo. Veď ho poznáte – accio. Tie knihy vyleteli oknom z Dumbedorovej pracovne a vleteli oknom do dievčenských spální.“ „Ale kedy sa ti to podarilo?“ spýtal sa Harry a pozoroval Hermionu so zmesou obdivu a nedôvery. „No… hneď po… Dumbedorovom pohrebe,“ povedala Hermiona ešte tichším hlasom. „Hneď potom, čo sme sa dohodli, že odídeme zo školy a vydáme sa pátrať po horcruxoch. Keď som sa vrátila späť do spálne pre svoje veci, jednoducho – jednoducho ma napadlo, že čím viac o nich budeme vedieť, tým lepšie pre nás… bola som tam sama… tak som to skúsila… a proste to fungovalo. Prileteli priamo cez moje otvorené okno, tak som ich – tak som ich zabalila.“ Prehltla a potom sa ozvala prosebným tónom, „Nechce sa mi veriť, že by sa Dumbledore mohol nahnevať, predsa tie knihy nechceme zneužiť a vytvoriť si vlastný horcrux, nie?“ „Vyzerá to, že by sme sa hádam sťažovali?“ povedal Ron. „Kde vlastne tie knihy sú?“ Hermiona chvíľku prehľadávala stoh kníh a potom vytiahla zväzok vyblednutej čiernej farby, viazaný v koži. Vyzerala nezdravo a knihu držala opatrne, ako keby to bolo niečo, nedávno umrelo. „Toto je jedna z tých, ktorá jednoznačne popisuje, ako sa robí horcrux. Tajomstvá mágie najtemnejšej. Je to hrozná kniha, skutočne príšerná, plná diabolskej mágie. Zaujímalo by ma, kedy ju Dumbedore nechal odniesť z knižnice… ak to nebolo skôr, ako sa stal riaditeľom, mal Voldemort všetky informácie, ktoré potreboval, určite z nej.“ „Prečo sa teda pýtal Slughorna, ako vytvoriť horcrux, keď už si to prečítal?“ spýtal sa Ron. „On od Slughorna chcel vedieť len jedno – čo by sa stalo, keby svoju dušu rozdelil na sedem častí,“ povedal Harry. „Dubmledore si bol istý, že Riddle v dobe, kedy sa pýtal Slughorna, už dávno vedel, ako horcrux vyrobiť. Myslím, že máš pravdu, Hermiona, toto by mohla byť tá kniha, z ktorej čerpal.“ „A čím viac o nich čítam,“ povedala Hermiona, „tím hroznejšie sa zdajú a tým menej sa mi chce veriť, že ich skutočne vytvoril šesť. V tej knihe varujú, ako nestabilný bude zvyšok tvojej duše potom, čo ju roztrhneš, a to hovoria len o jednom horcruxe!“ Harry si spomenul, čo hovoril Dumbledore o Voldemortovi: že došiel ďalej, než je „bežné zlo“. „Nie je tam aj niečo o tom, ako môžeš svoju duši zase zlepiť?“ spýtal sa Ron. „Áno,“ odpovedala Hermiona s prázdnym úsmevom, „ale bolo by to neznesiteľne bolestivé.“ „Prečo? Ako sa to robí?“ opýtal sa Harry. „Musíš mať výčitky svedomia,“ povedala Hermiona. „Musíš skutočne cítiť, čo si vykonal. Je tu ešte poznámka pod čiarou. Podľa všetkého ťa ta bolesť môže zničiť. Nevidím spôsob, ako by sme donútili Voldemorta, aby to urobil, a vy?“ „Nie,“ povedal Ron skôr, než mohol Harry odpovedať. „Takže, hovorí tá kniha aj ako horcruxy zničiť?“ „Áno,“ povedala Hermiona a otáčala rozpadajúcimi sa stránkami, ako keby skúmala hnijúce vnútornosti, „pretože varuje čarodejníkov, aké silné čary na horcruxy musia uvaliť. Z toho, čo som čítala, bolo to, čo Harry urobil s Riddlovým denníkom, jedným zo skutočne funkčných spôsobov, ako zničiť horcrux.“ „Čo prepichnúť ho baziliskovým zubom?“ spýtal sa Harry „Och, šťastie, že máme takú obrovskú zásobu baziliskových zubov,“ povedal Ron ironicky. „Rozmýšľal som, čo s nimi budeme robiť.“ „Nemusí to byť baziliskov zub,“ povedala Hermiona netrpezlivo. „Musí to byť niečo tak deštruktívneho, že sa horcrux sám nezregeneruje. Baziliskov jed má len jediný protijed. A ten je strašne vzácny -“ „ – fénixove slzy,“ povedal Harry a prikývol. „Presne“ povedala Hermiona. „ Náš problém je, že tak ničivých látok ako je baziliskov jed, je neskutočne málo a žiadny z nich nie je dostatočne bezpečný na to, aby si ho mohol nosiť všade so sebou. To je problém, ktorý musíme vyriešiť, pretože trhanie, drvenie, či lisovanie na horcrux nezaberie. Musíš s ním urobiť niečo, čo neopravia ani kúzla.“ „Ale pokiaľ tú vec, v ktorej to žije, zničíme,“ povedal Ron, „ako to, že sa ten kúsok duše nemôže premiestniť do niečoho iného a proste žiť tam?“ „Pretože horcrux je úplný opak ľudskej bytosti.“ Keď videla, že Harry s Ronom sú dokonale zmätený, pokračovala Hermiona rýchlo ďalej. „Pozri sa, keby som teraz mala meč a prebodla ho skrz teba, nijako by som nepoškodila tvoju dušu.“ „No som si istý, že by mi to bolo veľmi príjemné,“ povedal Ron a Harry sa zasmial. „V skutočnosti by naozaj malo byť! Ale chcem tým povedať, že ak sa tvojmu telu stane čokoľvek, tvoja duša bude nepoškodená žiť ďalej,“ povedala Hermiona. „ Ale s horcruxom je to naopak. Aby ten kúsok duše, ktorý je uväznený vo vnútri prežil, je závislí na svojom obsahu, na svojom očarovanom tele. Bez neho nemôže existovať.“ „Ten denník tak nejako.. zomrel keď som ho prepichol,“ povedal Harry a spomenul si, ako z prepichnutých stránok tieklo niečo, čo vyzeralo ako krv a ako sa ozval výkrik Voldemortovej duše, keď sa strácala. „A ako náhle bol denník úspešne zničený, ten kúsok duše vnútri jeho tela nemohol ďalej existovať. Ginny sa pokúsila zbaviť sa ho skôr ako sa to podarilo tebe, dokonca ho aj spláchla do záchoda, ale neuspela, sám sa k nej vrátil nedotknutý, ako nový.“ „Zadrž.“ Povedal Ron zamračene. „Ten kus duše v denníku posadol Ginny, nie? Ako to potom funguje?“ „Zatiaľ, čo magická schránka je stále nedotknutá, ten útržok duše môže prelietavať dovnútra a von z niekoho, kto sa príliš priblíži schránke. Myslím tým, že sa ho niekto musel na dlhú dobu dotknúť, s fyzickým dotykom to vôbec nesúvisí,“ dodala, než sa Ron stihol spýtať. „Myslím to čisto citovo. Ginny si do toho denníku vylievala srdce a stala sa strašne zraniteľnou. Pokiaľ sa staneš na horcruxe závislým, alebo sa doň dokonca zamiluješ, máš problém.“ „Mňa by zaujímalo, ako Dumbledore zneškodnil ten prsteň?“ ujal sa slova Harry. „Prečo som sa ho na to neopýtal? Nikdy naozaj nikdy…“ Jeho hlas sa strácal. Myslel na všetky tie veci, na ktoré sa mal spýtať Dumbledora, a teraz sa mu zdalo, že ešte keď žil, tak stratil neuveriteľne veľa príležitostí dozvedieť sa niečo viac ... dozvedieť sa všetko … Ticho bolo prerušené až hlasným otvorením dverí do izby a s podivným nárazom. Hermiona skríkla a pustila Tajomstvo čiernej mágie. Krivolab syčal rozhorčene pod posteľou; Ron skočil z postele, šmykom odhodil čokoládovu žabku a pritlačil ju svojou hlavou priamo proti stene a Harry inštinktívne siahol po svojom prútiku, skôr než si uvedomil, že sa pozerá na paní Weaslyovú, ktorej vlasy boli strapaté a jej tvár bola skrivená hnevom. „Prepáčte, že vyrušujem,“ povedala trasúcim hlasom. „Viem, že si potrebujete oddýchnuť… ale v mojej izbe sú napchané svadobné dary, ktoré potrebujú preriediť a vy ste súhlasili, že mi budete pomáhať.“ „Ah, áno,“ povedala Hermiona dívajúc sa vystrašene na svoje nohy, kde ležali knihy. „My…my sa ospravedlňujeme …“ a s úzkostným pohľadom na Harryho a Rona vybehla von z izby za pani Weaslyovou. „Je ako byť domáci škriatok,“ hundral tichým hlasom Ron, ktorý si stále masíroval hlavu, zatiaľ čo ich s Harrym nasledovali. „Samozrejme bez platu. Čím skôr bude koniec svadby, tým budem šťastnejší .“ „Hej,“ pritakal Harry „potom nebudeme musieť robiť nič iného, než nájsť tie Horcruxy … To bude ako prázdniny, nemyslíš?“ Ron sa začal smiať, ale tá obrovská hromada darčekov v izbe, pani Weaslyová mu hneď zmazala úsmev z tváre. Delacourovci prišli ráno o jedenástej. Harry, Ron, Hermiona a Ginny cítili rozhorčenie k k Fleurinej rodine. Bola to len slušnosť, že si Ron navliekol dve rovnaké ponožky a Harry sa pokúsil učesať si vlasy. Keď sa im zdalo, že sú dosť elegantne oblečení, zhromaždili sa na dvore, aby privítali hostí. Harry nikdy nevidel Brloh tak čistý. Hrdzavé kotlíky a staré čižmy boli preč; nahradili ich dva nové kríky, ktoré stáli po oboch stranách dverí vo veľkých črepníkoch. Hoci nefúkal ani vánok, listy sa zvláštne vlnili a dvor bol pozametaný. Harry úplne stratil poňatie koľko bezpečnostných opatrení bolo Rádom a Ministerstvom v Brlohu nainštalovaných. Jediné čo vedel bolo to, že už pre nikoho nebolo možné cestovať hop - šup práškom alebo prenášadlom priamo do Brlohu. Pán Weasley išiel preto privítať Delacourovcov na vrch neďalekého kopca, kam sa mali premiestniť prenášadlom. Prvým zvukom, ktorý oznamoval ich príchod bolo nezvyčajne hlasný smiech pána Weaslyho, ktorý sa o chvíľu objavil pred bránou s veľkým kufrom a plavovlasou pani v zelených šatách, ktorou bola Fleurina matka. „Mama!“ zvolala Fleur a náhlila sa ich objať, „Papa!“. Monsieur Delacour bol hneď za nimi, a bol rovnako tak atraktívny, ako jeho žena. Bol o hlavu menší a poriadne bacuľatý s malou čiernou briadkou. Avšak vyzeral dobrosrdečne a mieril k pánovi Weasleymu na svojich vysokých topánkach s podpätkom. „Mali ste s tým toľko starostí,“ začal hlbokým hlasom. „Fleur nám povedala ako ste pilne pracovali“ „Ach, to nič nebolo!“ odvetila pani Weaslyová. „To neboli žiadne starosti.“ Ron uľahčil svojím pocitom kopnutím do škriatka, ktorý sa narovnal až za krovím pri vstupných dverách. „Drahá pani,“ povedal monsieur Delacour stále držiac ruku pani Weaslyovej. „Sme naozaj poctení zväzkom našich rodín. Dovoľte, aby som vám predstavil moju ženu, Apolline.“ Madame Delacour doplávala k pani Weaslyovej, aby ju pobozkala. „Enchantée,“ povedala.„Váš manžel nám rozprával tak zaujímavé príbehy!“ Pán Weasley sa trochu šialene zasmial; pani Weasleyová sa naňho pozrela pohľadom, pri ktorom okamžite stíchol a nasadil výraz akoby stál pri smrteľnej posteli veľmi blízkeho priateľa. „Samozrejme sme so sebou zobrali našu malú dcéru, Gabrielle!“ povedal Monsier Delacour. Gabrielle bola taká Fleur v menšom vydaní - 11 rokov stará so strieborne - plavými vlasmi až po pás. Sladko sa usmievala na pani Weaslyovú a potom sa žiarivo pozrela na Harryho. Ginny si hlasno odkašlala. „Dobre, poďte ďalej,“ pokračovala pani Weaslyová a uviedla Delacourovcov ďalej do domu s mnohými - „Nie, prosím!“, „Až po vás.“ a „Nie je za čo.“ Delacourovci sa skoro stali nápomocnými a veľmi príjemnými hosťami. Boli so všetkým spokojní a asistovali pri všetkých svadobných prípravách. Pán Delacour hovoril na všetko, od zasadacieho poriadku až po topánky družičiek, charmant! . Pani Delacourová bola bola vynikajúca v používaní čistiacich kúziel; Gabrielle nasledovala svoju staršiu sestru, aby jej mohla pomáhať a neustále brbotala niečo rýchlou francúzštinou. No tienistou stránkou bolo, že Brloh nebol schopný ubytovať toľko ľudí. Pán a Pani Weaslyovci spali v obývačke, zatiaľ čo pán a pani Delacourovci si vzali ich izbu. Gabrielle spala s Fleur v Percyho starej izbe a Bill bude bývať s Charliem, družbom, len čo sa vráti z Rumunska. Príležitosti k ďalšiemu plánovaniu sa tým pádom Harrymu, Ronovi a Hermione už nenaskytli. „A stále nás nechce nechať osamote!“ vrčal Ron, keď sa pri ich druhom pokuse o stretnutie, na dvore objavila pani Weaslyová s veľkým košom. „Ach, dobre, už ste nakŕmili sliepky?“ zvolala, keď sa k nim blížila. „Mali by sme ich radšej do zajtra zavrieť, pokiaľ neprídu muži … postaviť stan na svadbu,“ vysvetlila a opierala sa o kurník. Vyzerala vyčerpane. „Millamanove magické markízy … sú veľmi dobrí … to je Billov sprievodný tým …mal by si radšej zostať vnútri, keď tu budú, Harry. Musím povedať, že mať všetky tie bezpečnostné kúzla tu všade trochu komplikuje organizáciu svadby." „Prepáčte,“ povedal Harry pokorne. „Ach, nebuď hlúpy, zlatko ,“ ihneď odpovedala pani Weaslyová.„Nemyslela som tým - no - tvoje bezpečie je jednoducho dôležitejšie! Práve som sa ťa vlastne chcela spýtať, ako budeš chcieť osláviť svoje narodeniny, Harry. Sedemnástiny, to je veľmi dôležitý deň...“ „Nechcem vám s tým pridávať starosti,“ povedal rýchlo Harry, uvažujúc, že by to prinieslo len ďalšie starosti im všetkým. „Naozaj, pani Weaslyová. Normálna večera bude úplne stačiť … je to predsa deň pred svadbou …“ „Ach, dobre, keď myslíš, zlatko. Pozvem Remusa a Tonksovú, môžem? A čo Hagrida?“ „To bude skvelé,“ pritakal Harry. „Ale prosím, nerobte si s tým starosti.“ „Vôbec nie, vôbec...to je sú starosti...“ Pozrela sa naňho dlhým pohľadom a trochu smutne sa usmiala, potom odišla zase späť. Harry sa díval, ako s ladným mávnutím zamierila svojím prútikom na bielizeň ležiacu na vešiaku, ktorá sa v okamžiku vznieslo do vzduchu a Harry náhle pocítil vlnu ľútosti nad problémami a námahou, ktoré jej musel pôsobiť.