27. kapitola- Definitívny úkryt
Neexistoval spôsob, ako draka riadiť – bol slepý, netušil, kam letí a Harry
vedel, že keby prudko zmenil smer, alebo sa vo vzduchu otočil, bolo by nemožné
udržať sa na jeho veľkom chrbte. Ako stúpali vyššie a vyššie nad Londýn, ktorý
sa pod nimi rozpínal ako šedo-zelená mapa, Harryho prevládol pocit vďačnosti za
podarený útek, ktorý sa predtým zdal nemožný. Prikrčený na krku príšery sa
pevne pritisol k jej kovovým šupinám a studený vánok tíšil bolesť jeho spálenej
a pľuzgiermi navretej kože. Krídla draka sa vo vetre otáčali, ako lopatky
veterného mlynu. Ron na Harryho klial, či už zo strachu alebo od šťastia -Harry
to nedokázal rozpoznať- a zdalo sa, že Hermiona vzlyká.
Zhruba po piatich minútach sa Harry prestal báť, že ho drak zhodí a zdalo sa
mu, že ho nezaujíma nič iné, iba sa dostať čo najďalej od svojho podzemného
väzenia. Otázka kde a kedy z neho zosadnú, nad nimi však naďalej zostávala
strašidelne visieť. Harry netušil nič o tom, ako dlho môže drak bez odpočinku
letieť, a nieto ešte takto zvláštne postihnutý, slepý, ktorý len ťažko nájde
dobré miesto na pristátie. Neprestajne sa rozhliadal okolo a pripadalo mu,
akoby sedel na ihlách.
Ako dlho bude trvať, kým sa Voldemort dozvie, že sa vlámali do trezoru
Lestrangeovcov? Ako rýchlo mrzkí raráškovia z Gringott banky upozornia
Bellatrix? Ako rýchlo zistia, čo vlastne bolo ukradnuté? A až zistia, že chýba
zlatá šálka, Voldemort sa konečne dozvie, že pátrajú po horcruxoch...
Zdalo sa, že si drak vyžaduje chladnejší a čerstvejší vzduch: rovnomerne
stúpal, až kým neleteli cez chumáče studených mrakov a Harry už nerozoznal malé
farebné bodky, autá vchádzajúce a vychádzajúce z hlavného mesta. Leteli ďalej a
ďalej, nad vidiekom rozdeleným na zelené a hnedé pruhy zeme, cez cesty a rieky
vinúce sa krajinou ako matné a lesklé stuhy.
„Čo myslíš, že hľadá?“ zakričal Ron, keď leteli čoraz severnejšie.
„Netuším,“ zahrmel späť Harry.
Ruky mal skrehnuté od zimy, ale nedovolil im, aby povolili svoje zovretie.
Chvíľu uvažoval, čo urobia, kým pod sebou uvidia pobrežie, kým drak poletí
ponad otvorené more. Bola mu zima a bol celý stuhnutý , nehovoriac o tom, že
mal hrozný smäd a hlad. Kedy naposledy, premýšľal Harry, jedla samotná príšera?
Určite sa potrebuje niečoho najesť. A čo keď v tom zistí, že mu na chrbte sedia
traja veľmi dobre stráviteľní ľudia?
Slnko sa už posúvalo nižšie nad obzor a obloha sa sfarbila do indigovej modrej,
ale drak stále letel, cez mestá a dediny, ktoré nechával za sebou a po zemi pod
ním sa kĺzal ako veľký temný mrak jeho obrovský tieň. Harryho bolela každučká
časť tela, pretože sa snažil udržať na chrbte draka.
„Len sa mi to zdá,“ kričal Ron po dlhej dobe ticha, „alebo strácame výšku?“
Harry sa pozrel dole a uvidel tmavé zelené kopce a jazerá, ktoré sa medene
leskli pri západe slnka. Krajina sa zdala bližšie a keď pozeral z dračieho
chrbta, bolo vidno viac detailov. Rozmýšľal, či je to spôsobené iba odleskmi
odrazeného slnka na vodnej hladine.
Drak vo veľkých kruhoch zlietal nižšie a nižšie k jednému z menších jazier.
„Keď bude dosť nízko, poviem a skočíme!“ volal Harry na ostatných. „Priamo do
vody, skôr, než zistí, že sme tu!“
Súhlasili, Hermiona trochu slabo a Harry uvidel v odraze hladiny obrovské žlté
brucho draka.
„TERAZ!“
Skĺzol cez bok draka a padal nohami vpred na hladinu jazera. Pád bol dlhší než
čakal. Dopadol tvrdo na hladinu a ako kameň sa potopil do ľadovej, zelenej,
rákosím zarastenej vody. Vykopol oproti dnu a vynoril sa, aby uvidel ohromné
vlny, ktoré sa v kruhoch šírili od miest, kde dopadli Ron a Hermiona. Zdalo sa,
že si drak nič nevšimol, bol už päťdesiat stôp od nich, plachtil tesne nad
vodou a do svojej hrôzostrašnej tlamy nasával vodu z jazera. Vo chvíli, keď sa
z hlbín jazera prskajúc a lapajúc po dychu vynorili Ron s Hermionou, drak
prudko zamával krídlami, odletel trochu ďalej a pristál na vzdialenejšom brehu.
Harry, Ron a Hermiona plávali k druhému brehu. Jazero nebolo hlboké. Problémom
bolo skôr predrať si cestu blatom a rákosím, ako plávať až sa konečne
vybrodili, mokrí, fučiaci a vyčerpaní na klzkú trávu.
Hermiona sa zrútila na zem, kašlala a chvela sa. Hoci by si najradšej hneď
ľahol a zaspal, vytiahol Harry svoj prútik a začal chodiť do kruhu a miesto
Hermiony odriekal obvyklé ochranné kúzla.
Keď skončil, pridal sa k ostatným. Bolo to prvýkrát od chvíle, keď sa dostali
von z trezoru, čo sa na nich mohol poriadne pozrieť. Obaja mali škaredé červené
popáleniny všade po tvári a na rukách a ich oblečenie bolo miestami zničené.
Mykali sa, keď si kvapkali výluh z jasenca na svoje početné zranenia. Hermiona
podala Harrymu fľašu s výluhom a vytiahla tri fľaše tekvicového džúsu, ktoré si
vzala v Mušľovom dome a čisté, suché šaty pre všetkých. Prezliekli sa a liali
do seba tekvicový džús.
„No, dobré je,“ povedal konečne Ron, ktorý sedel a pozoroval obnovujúcu sa kožu
na svojich rukách, „že máme ten horcrux. Zlé je...“
„že nemáme meč,“ precedil Harry cez zuby a kvapkal si jasenec cez vypálenú
dieru v nohaviciach do spáleniny pod nimi.
„Nemáme meč,“ opakoval Ron. „Ten malý zradný prašivec...“
Harry vytiahol horcrux z vrecka svojej mokrej bundy, ktorú si práve vyzliekol a
rozložil ju pred seba na trávu. Pohár sa leskol na slnku a jemne ju osvetľoval.
„Tentoraz ho nemôžeme nosiť. Zdá sa, že by bolo dosť ťažké zavesiť ho na krk,“
povedal Ron a utieral si ústa chrbtom ruky, keď dopil posledný dúšok svojho
džúsu.
Hermiona sa pozerala na vzdialenejší breh, kde drak stále pil vodu z jazera.
„Čo sa s ním stane, čo myslíš?“ opýtala sa. „Bude v poriadku?“
„To znelo, ako by to povedal Hagrid,“ odvetil Ron. „Je to drak, Hermiona, vie
sa o seba postarať. Mali by sme sa báť radšej o seba.“
„Ako to myslíš?“
„No, neviem, ako by som ti to povedal,“ odpovedal Ron, „ale myslím, že asi
spozorovali, ako sme sa vlámali do Gringott banky.“
Všetci sa začali smiať a keď už raz začali, bolo ťažké prestať. Harryho bolel
hrudník, točila sa mu hlava od hladu, ale ľahol si na chrbát do trávy pod
červenkastou oblohu a smial sa, až ho začalo páliť v krku.
„Čo budeme robiť?“ povedala nakoniec Hermiona a snažila sa byť opäť vážna.
„Dozvie sa to, nie? Ten-Koho-Netreba-Menovať teraz zistí, že vieme o
horcruxoch!“
„Možno budú príliš vystrašení, než aby mu to povedali!“ odvetil Ron s nádejou v
hlase. „Možno mu to zataja...“
Obloha, pach vody z jazera, zvuk Ronovho hlasu, všetko bolo naraz preč. Bolesť
prešla Harryho hlavou ako ostrie meča. Stál v matne osvetlenej miestnosti, pred
ním stál polkruh čarodejníkov a na podlahe pred ním kľačala malá, trasúca sa
postava.
„Čo si to povedal?“ Jeho hlas bol vysoký a chladný, ale v jeho vnútri vrela
zlosť a zúrivosť. Jediná vec, z ktorej mal strach. Ale to nemôže byť pravda,
nevedel, ako by sa to mohlo stať...
Rarášok sa chvel, neschopný pozrieť sa do červených očí nad ním.
„Povedz to znovu!“ šepkal Voldemort. „Povedz to znovu! “
„M-môj pane,“ koktal rarášok a jeho oči boli plné hrôzy, „m-môj
pane...s-snažili sme sa ich za-zastaviť...Po-podvodníci, môj pane...vlámali –
vlámali sa do – do trezoru Lestrangeovcov...“
„Podvodníci? Aký podvodníci? Myslel som, že raráškovia z Gringott banky majú
spôsoby, ako odhaliť podvodníkov. Kto to bol?“
„Bol to...bol to...ten chlapec P-Potter a ďal-ďalší dvaja komplici...“
„A čo vzali? “ zvýšil hlas a ovládol ho obrovský hnev, „Povedz mi to!
čo vzali? “
„Ma-malý zlatý pohár, m-môj pane...“
Zúrivý odmietavý výkrik mu pripadal, ako by bol cudzí. Bol zmätený, šialený,
nemohla to byť pravda, to bolo nemožné, nikto o tom nevedel. Ako bolo možné, že
ten chlapec objavil jeho tajomstvo?
Starodávny prútik zasvišťal vzduchom a miestnosť zalialo zelené svetlo.
Kľačiaci rarášok sa zvalil mŕtvy na podlahu. Prihliadajúci kúzelníci pred ním
vystrašene uskočili. Bellatrix a Lucius Malfoy odhodili ostatných stranou a
snažili sa dostať ku dverám. Voldemortov prútik znovu a znovu svišťal vzduchom
a všetci, ktorí sa snažili utiecť padali mŕtvi k zemi. Všetkých zabije za to,
že mu priniesli takéto správy, za to, že počuli o zlatom pohári...
Bol sám, iba smrť sa vznášala okolo. Oddychoval a oni sa mu zjavovali pred
očami, jeho poklady, jeho ochrancovia, jeho záruka nesmrteľnosti – denník bol
zničený a pohár ukradnutý. Čo ak, čo ak ten chlapec vedel o ostatných?
Vedel, čo práve urobil, vystopoval ich viac? Bol na začiatku toho všetkého
Dumbledore? Dumbledore, ktorý ho neustále podozrieval. Dumbledore, mŕtvy na
jeho príkaz. Dumbledore, ktorého prútik bol teraz jeho. On sa predsa vyhol
potupe, ktorou bola smrť a ten chlapec, ten chlapec...
Ale pokiaľ by chlapec zničil niektorý z horcruxov, on, Lord Voldemort, by to
určite vedel, cítil by to? On, najväčší čarodej zo všetkých, on, najsilnejší,
vrah Dumbledora a koľkých ďalších bezcenných, bezmenných ľudí. Ako by Lord
Voldemort mohol nevedieť, pokiaľ by on sám, najdôležitejší a drahocenný, bol
napadnutý, zmrzačený?
Pravda, necítil, keď bol zničený denník, ale myslel si, že to bolo preto, že
nemal telo, ktorým by to cítil, bol menej než duch...Nie, určite, zvyšok bol v
bezpečí...Ostatné horcruxy musia byť nedotknuté...
Ale musí to zistiť, musí si byť istý...prešiel miestnosťou, odkopol raráškovo
telo a obrazy sa mu vynárali a zase rozplývali v jeho kypiacich myšlienkach –
jazero, chatrč, Rokfort,...
Štipka pokoja teraz trochu ochladila jeho hnev. Ako by mohol chlapec vedieť, že
ukryl prsteň v Gauntovej chatrči? Nikto nikdy nevedel, že je príbuzný s
Gauntovcami, skryl všetky stopy, tie vraždy nikdy neboli spájané s ním. Prsteň
bol určite v poriadku.
A ako by mohol chlapec, alebo ktokoľvek iný vedieť o jaskyni a preniknúť cez
jej ochranu? Myšlienka, že by medailón mohol byť ukradnutý bola absurdná...
Rovnako ako škola. Jedine on sám mohol vedieť, kam v škole schoval horcrux,
pretože jedine on sám poznal najväčšie tajomstvo toho miesta.
A stále tu bola Nagini, ktorá teraz musí zostať blízko neho, pod jeho ochranou.
Už nikdy ju nepošle plniť svoje rozkazy...
Ale aby si bol istý, neochvejne istý, bude sa musieť vrátiť ku každej svojej
skrýši, musí zdvojnásobiť ochranu okolo každého horcruxu...Túto vec, rovnako
ako úlohu získať starodávny prútik, bude musieť podstúpiť sám...
Ktorý z nich musí navštíviť prvý? Ktorý je v najväčšom nebezpečí? Bublal v ňom
starý strach. Dumbledore poznal jeho prostredné meno...Dumbledore by mohol
vedieť o spojení s Gauntovcami...Ich opustený dom bol, možno, najmenej
bezpečným miestom. Tam pôjde najprv...
Jazero, to je úplne nemožné...avšak tu bola istá možnosť, že by Dumbledore
vďaka sirotincu vedel niečo o udalostiach z jeho minulosti.
A Rokfort...ale vedel, že horcrux, ktorý je tam je v bezpečí. Pre Pottera by
bolo nemožné dostať sa do Rokvilu bez povšimnutia, na školu môže zabudnúť.
Viac-menej bude dobré upozorniť Snapea, že by sa chlapec mohol pokúsiť
preniknúť do hradu. Hovoriť Snapeovi, prečo by sa o to mal pokúšať, by bolo
hlúpe, samozrejme. Bola obrovská chyba veriť Bellatrix a Malfoyovi. Neukázala
ich hlúposť a nedbalosť, ako neprezieravé im bolo dôverovať?
Ako prvý teda navštívi Gauntov dom a vezme Nagini so sebou. Už sa od hada nikdy
neodlúči...vyšiel z miestnosti do haly a von do tmavej záhrady kde striekala
fontána. Zavolal Nagini hadím jazykom a tá sa vyplazila z krovia a pripojila sa
k nemu ako dlhý tieň...
Harry prudko otvoril oči, keď sa vrátil späť do prítomnosti. Ležal na brehu
jazera vo svetle zapadajúceho slnka a Ron s Hermionou sa naňho dívali. Súdiac
podľa ich ustaraných pohľadov a pokračujúcemu pulzovaniu jazvy, jeho náhly
výlet do Voldemortových myšlienok nezostal bez povšimnutia. Posadil sa, trochu
sa chvel a bol trošku prekvapený, že je spotený. Pohár ležal bez povšimnutia
pred ním v tráve a tmavé modré jazero odrážalo zlaté záblesky zapadajúceho
slnka.
„Vie to.“ Jeho vlastný hlas znel čudne nízko v porovnaní s Voldemortovými
vysoko položenými výkrikmi. „Vie to a chce skontrolovať všetky ostatné a ten
posledný,“ a stál už na nohách, „je v Rokforte. Vedel som to. Vedel som to.“
„Čože?“
Ron naňho čumel, zatiaľ čo Hermiona sa posadila a vyzerala ustarane.
„Ale čo si videl? Ako to vieš?“
„Videl som ho, ako zistil to o pohári, ja...bol som v jeho hlave a on je...“
Harry si spomenul na všetky tie vraždy... „je naozaj rozzúrený a vystrašený
zároveň. Nemôže pochopiť, ako o tom vieme. Teraz ide skontrolovať ostatné –
prsteň ako prvý. Myslí si, že ten, ktorý je v Rokforte je najviac v bezpečí,
pretože je tam Snape a pretože bude tak ťažké, dostať sa tam nepozorovane.
Myslím, že ten skontroluje ako posledný, ale i tak sa tam môže dostať behom pár
hodín...“
„Videl si, kde v Rokforte to je?“ spýtal sa Ron a tiež už vyskočil na nohy.
„Nie, sústredil sa na to, aby varoval Snapea, nemyslel na to, kde presne je
horcrux...“
„Počkaj, počkaj!“ vykríkla Hermiona, keď Ron vzal horcrux a Harry znovu
vytiahol neviditeľný plášť. „Nemôžeme tam len tak ísť, nemáme plán, musíme...“
„Musíme ísť,“ povedal Harry odhodlane. Dúfal, že sa vyspí, tešil sa, až sa
dostane do nového stanu, ale to teraz nebolo možné. „Vieš si predstaviť, čo
urobí, keď zistí, že prsteň a medailón sú preč? Čo keď premiestni horcrux z
Rokfortu niekam inam, pretože si bude myslieť, že tam nie je dosť bezpečný?“
„Ale ako sa tam dostaneme?“
„Pôjdeme do Rokvillu,“ povedal Harry, „a skúsime niečo vymyslieť, až uvidíme,
aká je ochrana okolo školy. Poď pod plášť, Hermiona, chcem, aby sme sa tentoraz
držali pohromade.“
„Ale veď sa pod neho úplne nevojdeme...“
„Bude tma, nikto nespozoruje naše nohy.“
Cez jazero bolo počuť mávnutie ohromných krídel. Drak sa už dosť napil a teraz
vyrazil do vzduchu. Prestali na chvíľu vo svojich prípravách a pozorovali, ako
stúpa vyššie a vyššie, teraz už len ako čierna silueta viditeľná proti rýchlo
sa šeriacej oblohe, až nakoniec zmizol za najbližším kopcom. Potom Hermiona
podišla vpred a zaujala miesto medzi ostatnými. Harry stiahol plášť ako najnižšie
to šlo a spoločne sa otočili na mieste do drtiacej temnoty.