Jdi na obsah Jdi na menu
 


ELDEST

Dvojnásobná strata

Piesne o mŕtvych sú nárekmi živých, pomyslel si Eragon, keď k nemu doľahlo kvílenie žien, ktoré zberali telá svojich milovyných z krvou nasiaknutej zeme Farthen Duru, a prekročil pokrútené telo urgala dorúbaného na nepoznanie. Zafira mŕtvolu radšej opatrne obišla. V dutej hore panovalo ponuré prítmie a Zafirine lesklé modré šupiny boli v šere jedinou farebnou škvrnou.

Už tri dni uplynuli od bitky o Tronjheim, míľu vysoké kužeľovité mesto umiestnené uprostred Farthen Duru, ktorú vybojovali Vardeni a trpaslíci proti urgalom, ale bojisko bolo ešte vždy posiate zmasakrovanými telami. Mŕtvych bolo toľko, že ich nestíhali pochovávať. V diaľke, až pod stenou Farthen Duru blkotala obrovská dymiaca vatra, na ktorej spaľovali urgalov. Tých nečakal nijaký pohreb ani dôstojné miesto odpočinku.

Len čo sa Eragon prebral z bezvedomia a zistil, že mu Angela zacelila ranu, chcel pomáhať liečiť zranených. Skúsil to tri razy, no zakaždým ho prepadla strašná bolesť, ktorá akoby mu vystreľovala z chrbta. Liečitelia mu dávali piť všelijaké odvary; Arya a Angela zhodne tvrdili, že je úplne zdravý, no chrbát ho bolel a bolel. Ani Zafira mu nedokázala pomôcť, mohla sa s ním len spojiť mysľou a prežívať muky spolu s ním.

Eragon si rukami pošúchal tvár a pozrel sa hore cez vzdialený otvor na vrcholci Farthen Duru, kde cez hustý čierny dym z pohrebnej hranice matne presvitali hviezdy. Tri dni. Uplynuli tri dni, čo zabil Durzu; tri dni, čo ho ľudia začali prezývať Tieňobijca; tri dni, čo mu posledné útržky bosorákovho vedomia takmer vyplienili myseľ, keby ho nebol zachránil záhadný Togira Ikonoka – Zdravý mrzák. Okrem Zafiry nepovedal o svojej vidine ani živej duši. Súboj s Durzom a temní duchovia, ktorí ho načas ovládli, Eragona zmenili. Či k lepšiemu, alebo horšiemu, to posúdiť nevedel. No cítil sa zraniteľný, akoby sa pri akomkoľvek nečakanom otrase mohlo jeho vyliečené telo a vedomie roztrieštiť na kusy.

Teraz sa vrátil na miesto bitky, kam ho dohnala túžba na vlastné oči vidieť jej následky. Rozhliadol sa okolo seba, no namiesto jasania a slávy, ktoré čakal podľa piesní o hrdinoch, uvidel len hrozný rozklad a smrť.

V minulosti, ešte než ra´zakovia zavraždili jeho strýka Gera, by Eragona pohľad na brutalitu medzi ľuďmi, trpaslíkmi a urgalmi, ktorej bol svedkom, zlomil. Teraz sa však cítil ochromený. Vďaka Zafire si už dávno uvedomil, že jediný spôsob, ako si uprostred toľkej bolesti uchovať zdravý rozum, je konať. Navyše už neveril, že život má nejaký skrytý zmysel – nie po tom, čo videl obrovských Kullov trhať mužov na kusy, zem pokrytú odtrhnutými končatinami a hlinu takú nasiaknutú krvou, že mu premáčala podrážky čižiem. Vojna je čosi, čo sa nedá ospravedlniť, usúdil, jedine ak je to boj na záchranu bezbranných.

Zohol sa a zdvihol z rozbahnenej zeme zub, stoličku. Pohadzoval ho v dlani a spolu so Zafirou pomaly obchádzali udupanú pláň. Keď zastali na jej okraji, zbadali, že sa k nim od Tronjheimu náhli Jormundur, Ažihadov zástupca. Len čo prišiel bližšie, uklonil sa. Eragon vedel, že ešte pred pár dňami by Jormundur nič také neurobil.

„Som rád, že som ťa zastihol, Eragon.“ V jednej ruke zvieral kus pergamenu. „Ažihad sa vracia a chce, aby si bol tu, keď príde. Ostatní už naňho čakajú pred západnou bránou Tronjheimu. treba sa nám poponáhľať, ak tam chceme byť včas.“

eragon prikývol a zamieril k bráne, pričom jednou rukou sa neprestával dotýkať Zafiry. Posledné tri dni sa Ažihad väčšinučasu zdržiaval mimo. Prenasledoval urgalov, unikajúcich cez labyrint tunelov, ktoré do skaly pod Beorskými horami vykopali trpaslíci. Medzi jednotlivými výpravami ho Eragon zazrel len raz a Ažihad vtedy strašne zúril, pretože zistil, že jeho dcéra Nasuada neposlúchla rozkaz a neodišla pred bitkou s ostatnými ženami a deťmi do bezpečia. Namiesto toho sa potajomky pridala k vardenským lukostrelcom a bojovala po ich boku.

Ažihada teraz sprevádzali Dvojčatá a Murthag: Dvojčatá ho mali ochraňovať čarami, zatiaľ co Murthag túžil dokázať, že voči Vardenom neprechováva nepriateľstvo a že mu môžu dôverovať. Eragona prekvapilo, ako rýchlo sa zmenil postoj ľudí k Murthagovi. Veď jeho otec bol Dračí Jazdec Morzan, ktorý vydal Jazdcov do rúk Galbatorixa. Vardeni mu sprvu nedôverovali aj napriek tomu, že Murthag otvorene opovrhoval svojím otcom a bol Eragoni hlboko oddaný. Ale teraz nikto nechcel plytvať energiou na prejavy malichernej nenávisti, pretože ich čakalo nesmierne veľa práce. Eragon ľutoval, že sa nemôže s Murthagon pozhovárať, a už sa tešil, ako spolu rozoberú všetko, čo sa udialo, len čo sa vráti.

Keď obišli Tronjheim, pred bránou z hrubých brvien uvideli vo svetle lampášov neveľkú skupinku. Bol v nej aj trpaslík Orik, ktorý nedočkavo prestupoval na mocných nohách, a Arya. V tme ostro svietil biely obväz na jej ramene a odzážal sa od jej vlasov. Eragon pocítil čudné vzrušenie, ako vždy, keď elfku zbadal. Krátko naňho uprela výrazné zelené oči a potom znova začala vyzerať Ažihada.

Tým, že rozbila Isidar Mithrim – obrovský zafír, ktorý mal priemer šesťdesiat stôp a bol vybrúsený do tvaru ruže, Arya pomohla Eragonovi zabiť Durzu a vyhrať bitku. No trpaslíci jej nevedeli odpustiť, že im zničila ich najcennejší poklad. Odmietli úlomky zafíru odpratať a nechali ich ležať v obrovskom kruhu uprostred hlavnej tronjheimskej sály. Eragon videl tú spúšť na vlastné oči a prežíval smútok nad zmarenou krásou spolu s trpaslíkmi.

So Zafirou zostali stáť vedľa Orika a rozhliadli sa po pustej pláni okolo Tronjheimu, ktorá sa prestierala päť míľ na všetky strany až po úpätia Farten Duru. „Odkiaľ má Ažihad prísť?! spýtal sa Eragon.

Orik ukázal na trs lampášov zavesených okolo obrovskej diery vedúcej do tunela asi dve míle od nich. „Mal by sa zjaviť každú chvíľu.“

Eragon trpezlivo čakal s ostatnými, odpovedal na otázky, ak sa ho niekto niečo spýtal, ale inak bol radšej, keď sa mohol myšlienkami zhovárať so Zafirou. Ticho, ktoré zavládlo vo Farthen Dure, mu vyhovovalo.

Prešla celá polhodina, kým sa vo vzdialenom tuneli niečo pohlo. Najprv z neho vyliezla skupina desiatich mužov, potom sa obrátili a pomohli vyliezť približne rovnakému počtu trpaslíkov. Jeden z mužov – Eragon usúdil, že je to Ažihad – zdvihol ruku a bojovníci za ním sa zoradili do vyrovneného dvojstupu. Na jeho povel sa útvar pohol a hrdo pochodoval k Tronjheimu.

No prešli sotva päť yardov, keď sa v tuneli zrazu niečo zahmýrilo a začali z neho vyskakovať ďalšie postavy. Eragon prižmúril oči, lebo na takú diaľku zreteľne nedovidel, čo sa tam deje.

To sú urgalovia! zhrozila sa Zafira a telo sa jej naplo ako tetiva luku.

Eragon nestrácal čas otázkami. „Urgalovia!“ vykríkol a vyskočil na Zafiru, nazlostený, že svoj meč Zar´rok nechal v komnate. Potom, čo urgalskú armádu zahnali, v tejto chvíli nikto útok nečakal.

Keď Zafira roztiahla azúrové krídla, mávla nimi, poskočila vpred a každú sekundu naberala čoraz väčšiu rýchlosť a výšku. Eragona ostro zabolela rana. Pod nimi sa Arya tiež rozbehla k tunelu a utekala tak rýchlo, že na zemi takmer držala tempo s letiacou Zafirou. Orik s ostatnými sa pustili za ňou, ale nestačili jej. Jormundur uháňal späť do kasárni.

Eragon sa mohol len bezmocne prizerať, ako urgalovia útočia na zadný voj Ažihadovej jednotky, pretože na takú vzdialenosť nedokázal použiť kúzlo. Netvory využili moment prekvapenia a rozsekali štyroch mužov. Nato sa ostatný bojovníci zhrčili okolo Ažihada, aby ho chránili. Nastala trma-vrma, zarinčali meče a sekery, ako sa do seba pustili. Od jedného z Dvojčiat vyšľahol zábleska vzápätí jeden urgal klesol na zem s odseknutým ramenom.

Minútu sa zdalo, že obrancovia dokážu urgalom odolať, potom však vo vzduchu zavírilo, akoby sa okolo vojakov spustil riedky závoj hmly, a keď sa rozptýlil, na nohách stáli už len štyria bojovníci: Ažihad, Dvojčatá a Murtagh. Vzápätí ich obkľúčili urgalovia a Eragonovi, ktorý to pozoroval so vzrastajúcou hrôzou a s obavami, úplne zakryli výhľad.

Nie! Nie! Nie!

Skôr než Zafira stačila doletieť na miesto, urgalovia sa rozbehli k tunelu, zmizli pod zemou a zanechali za sebou iba ležiace telá.

Eragon zoskočil, len čo sa Zafira dotkla zeme. Nakrátko ho premohol a zármutok a zaváhal. Toto nedokážem. Priveľmi mu to pripománalo okamih, keď sa vrátil na farmu a našiel tam umierajúceho strýka Gera. S každým krokom premáhal hrôzu a začal zisťovať, či niekto prežil.

Miesto zrážky desivo pripomínalo bojisko, ktoré si bol nedávno pozrieť, len tu bola krv úplne čerstvá.

Uprostred tej skazy ležal Ažihad, prsný pancier mal na mnohých miestach prerazený, a okolo neho sa váľalo päť urgalov, ktorých stačil pobiť. Ešte dýchal, sťažka a prerývane. Eragon si k nemu kľakol a sklonil hlavu, aby mu slzy nepadali na veliteľovu poranenú hruď. Také rany by nedokázal zaceliť nikto. Arya už dobiehala, no potom sa zarazila a zostala stáť. Videla, že Ažihadovi niet pomoci, a od smútku sa jej stiahla tvár.

„Eragon,“ vykĺzol Ažihadovi z úst sotva počuteľný šepot.

„Áno, tu som.“

„Dobre ma počúvaj Eragon... Mám pre teba posledný príkaz.“

Eragon sa naklonil bližšie, aby zachytil slová umierajúceho. „Musíš mi niečo sľúbiť – sľúb... že nedopustíš, aby medzi Vardenmi zavládol chaos. Oni sú jediná nádej, ako vzdorovať Kráľovstvu... Musi zostať silní. Sľúb mi to.“

„Sľubujem.“

„Žehnám ti. Pokoj s tebou, Eragon Tieňobijca...“ Ažihad posledný raz vydýchol, zatvoril oči, na vznešenej tvári sa mu rozhostil pokoj a zomrel.

Eragon zvesil hlavu. V hrdle mu navrela bolestivá tvrdá hrča, ktorá mu nedala dýchať. Arya nad Ažihadom vyriekla niekoľko slov v starodávnom jazyku a potom svojím zvučným melodickým hlasom dodala: „Beda... jeho smrť zapríčiní veľa rozbrojov. Mal pravd, musíš urobiť všetko, čo je v tvojich silách, aby si zabránil mocenským bojom. Budem ti pomáhať, ako len budem vládať.“

eragonovi nebolo do reči. Mlčky civel na ostatné telá. Dal by všetko na svete za to, aby mohol byť nikde inde. Zafira sa dotkla nosom jedného z urgalov a poznamenala: Toto sa nemalo stať. Je to zločin, a stal sa vo chvíli, keď sme mali byť v bezpečí a oslavovať víťazstvo. Pozorne preskúmala ďalšiu mŕtvolu a potom sa prudko poobzerala na všetky strany. Kam sa podeli Dvojčatá a Murtagh? Medzi mŕtvymi nie sú.

Eragon prebehol pohľadom mŕtve telá. Máš pravdu! Plný nádeje sa rozbehol k ústiu tunela. Na zošliapaných mramorových schodoch boli kaluže tuhnúcej krvi – ako rad čiernych zrkadiel, lesklých a oválnych-, akoby tadiaľ niekto ťahal roztrhané telá do podzemia. Urgalovia ich museli odniesť! Ale prečo?Nikdy predsa neberú zajatcov ani rukojemníkov. Znova prepadol zúfalstvu. Čo už na tom záleží. Bez posíl ich nemôžeme prenasledovať. a ty by si sa do tunela aj tak nedostala.

Ale možno sú ešte nažive. To ich necháš napospas urgalom?

Čo chceš aby som urobil? Tunely trpaslíkov sú jedno nekonečné bludisk! Veď by som sa tam stratil. A peši urgalov nedobehnem, to by dokázala jedine Arya.

Tak ju o to požiadaj.

Aryu! Eragon zaváhal, kolísal medzi túžbou niečo podniknúť a strachom, že ju vystaví nebezpečenstvu. No Arya bola jediná, ktorá by si s urgalmi vedela poradiť. Vzdychol a vysvetlil jej, čo zistili.

Arya sa zachmúrila, až sa jej šikmé obočie spojilo. „To nedáva zmysel.“

„Budeš ich prenasledovať?“

Chvíľu sa naňho uprene dívala. „Wiol ono.“ Kvôli tebe. Potom sa rozbehla, meč sa jej zaleskol v ruke a zmizla v útrobách zeme.

Eragon sa so skríženými nohami usadil vedľa Ažihada,aby držal hliadku nad jeho telom. Vlastná bezmocnosť ho pálila ako oheň. Nedokázal sa mieriť s tým, že Ažihad je mŕtvy a Murtagh nezvestný. Murtagh. Syn jedného z krivoprísažníkov – trinástich Jazdcov, ktorí pomohli Galbatorixovi zničiť vlastný rád a vyhlásiť sa za kráľa Alagaezie – a Eragonov priateľ. Eragon si síce občas želal, aby mu zmizol zo života, ale keď ho teraz niekto násilím odstránil, zanechala v ňom jeho strata nečakanú prázdnotu. Sedel bez pohnutia, km nedorazil Orik so svojím mužmi.

Keď trpaslík zbadal mŕtveho Ažihada, zadupal, zaklial v trpasličom jazyku a zasekol sekeru do tela mŕtveho urgala. Muži len vydesene stáli a mlčali. Orik vzal do mozoľnatej dlane hrsť hliny, požmolil ju a chrapľavo povedal: „Práve sme stúpili do sršnieho hniezda. Po tomto už nikdy nebude medzi Vardenmi pokoj. Barzuln, veci sa nesmierne komplikujú. Bol si tu včas, aby si počul jeho posledné slová?“

Eragon letmo pozrel na Zafiru. „To musí počkať. Zopakujem ich len tomu, komu boli určené.“

„Rozumiem. A kde je Arya?“

Eragon ukázal k tunelu.

Orik znova zaklial, potom pokrútil hlavou a čupol si.

Zanedlho dorazil Jormundur so šíkom vojakov, zoradených do dvanástich radov po šiestich. Dal im znamenie, aby zostali stáť za kruhom nehybných tiel, zatiaľ čo on pokračoval dopredu. Zohol sa a dotkol sa Ažihadovho pleca. „Ako môže byť osud taký krutý, styrý priateľ? Keby tá mizerná hora nebola taká obrovská, stihol by som prísť skôr a zachránil by som ťa. Namiesto toho sme na vrchole víťazstva utrpeli najťažšiu stratu.“

Eragon potichu povedal o Aryi a zmiznutí Dvojčiat a Murtagha.

„Nemala tam chodiť,“ pokrútil hlavou Jormundur a narovnal sa, „ale s tým teraz už nič nenarobíme. Postavím sem stráž, no potrvá aspoň hodinu, kým zoženieme nejakých trpaslíkov ako sprievodcov pre ďaľšiu výpravu do podzemia.“

„Rád vás povediem,“ ponúkol sa Orik.

Jortmundur sa obrátil k Tronjheimu a pohľad uprel do prázdna. „Nie teraz ťa bude potrebovať Hrothgar,“ povedal po chvíli. „Musí tam ísť niekto iný. Prepáč, Eragon, všetky dôležité osoby musia zostať tu, kým nebude zvolený Ažihadov nástupca. Arya sa bude musieť o seba postarať sama... Aj tak by sme ju už nedobehli.“

Eragon prikývol a zmieril sa s tým ako s nevyhnutnosťou.

Jortmundur preletel pohľadom dookola a povedal nahlas, aby ho všetci počuli: „Ažihad zomrel smrťou bojovníka! Pozrite, sám zabil piatich urgalov. Obyčajného muža by premohol aj jeden. Vzdáme mu všetky pocty a budeme dúfať, že jeho duša bohov poteší. Odneste Ažihada a jeho spolubojovníkov na štítoch späť do Tronjheimu... a nehamnbite sa ukázať slzy, pretože toto je deň zármutku, na ktorý nikto nezabudne. Nech máme čoskoro tú česť zabodnúť meč do zlosynov, ktorí nám zavraždili vodcu!“

Bojovníci pokľakli ako jeden muž a s obnaženými hlavami vzdali Ažihadovi hold. Potom vstali a s úctou ho zdvihli na svojich štítoch, takže im spočíval na pleciach. Mnohí Vardeni plakali už teraz, slzy im stekali po zarastených tvárach, no napriek tomu so vztýčenými hlavami splnili svoju povinnosť a nedovolili, aby im Ažihad spadol. Slávnostným krokom pochodovali späť do Tronjheimu a Zafira a Eragon kráčali uprostred sprievodu.